Pravdepodobne každý pozná príslovie, že „šaty robia človeka“. Nuž, robia, ako robia, isté je, že pri lepšej príležitosti kupujú alebo dávajú sa šiť nové šaty. Nový úsek života, dôležitú zmenu v živote sa patrí začať v nových šatách. To poznali už ľudia v staroveku, preto aj prví kresťania prevzali tento zvyk a po krste sa prezliekli do nových šiat. (Naše krstné košieľky, ktoré chystáme deťom na krst, sú toho len chabým odrazom.)
Keď apoštol Pavol vo 4. kap. Listu Efezanom píše o novom oblečení, nehovorí však o šatách, ale o oblečení sa do nového človeka. Nejde mu o primerané oblečenie pre kresťanov, ale o kresťanstvo samo. Kresťanstvo je nový človek, nový spôsob života. Kým v Liste Galaťanom apoštol píše, že kresťania si „obliekli Krista“ (Gal 3,27), v Liste Efezanom píše, že si majú obliecť nového človeka. Významovo je to blízke, vlastne to isté. Kristus je pravý človek, naplnenie pôvodného Božieho plánu s človekom, stvoreným na obraz Boží (Gn 1,27). Nový človek, ktorým máme byť, má byť ako Kristus, obraz Boží – svätý pred Bohom a spravodlivý pred ľuďmi.
Už sme si párkrát povedali, že Pavol v Liste Efezanom vlastne poúča kresťanov o tom, ako byť novými občanmi v alternatívnej ríši, ktorá je v opozícii voči ríši cisárovej. Tá nová ríša, nové občianstvo je kresťanská cirkev. Cirkev nie ako úrad, ale spôsob života. Zdá sa, že List Efezanom bol adresovaný najmä kresťanom z pohanstva. Preto Pavol, keď porovnáva to staré a nové, upozorňuje, že pohan na rozdiel od žida nepozná náboženský zákon ani morálny poriadok. Poriadok mohol poznať nanajvýš len ako sociálne zvyky a politické zákony. A šťastie si predstavoval tak, ako si predstavoval život bohov – pretože sú bohovia, majú sa bohovsky čiže robia si, čo sa im zachce. Pavol takéto hľadanie šťastia pomenoval presne tak, ako my vieme pomenovať hľadanie šťastia v opíjaní sa alkoholom, sexom či drogami: Bláznovstvo, tuposť, klamanie seba samého... Alternatívou je žiť ako Kristus, obliecť si nového človeka. Ak sa azda zľakneme, čo všetko, aká úroveň sa od nás čaká, treba si povedať, že tou alternatívou k neporiadku pohanov nie je nejaký náboženský poriadok. To Pavol vedel z vlastnej skúsenosti veľmi dobre. Namiesto pohanskej neviazanosti neponúka náboženskú zviazanosť, ale slobodu. Oblečenie sa do Krista či do nového človeka je skúsenosť slobody. Boh stvoril ľudí na svoj obraz, teda slobodných. Skutočný kresťanský, ale aj židovský Boh (akého iného uznával Ježiš?) nie je Bohom preto, že si robí, čo sa mu zachce, ale preto, že je Stvoriteľ, Otec a Láska sama. Žiť na jeho obraz, znamená žiť vo vďačnosti, ktorá sa mení na darujúcu sa lásku.
Možno sa pýtame: kedy sa nám podarí splniť nároky tohto nového človečenstva? A odpovieme si, že možno nikdy, lebo len Pán Boh a Kristus sú svätí. Nie, takto to nie je myslené. Kresťanstvo nedáva tabuľky s nárokmi, na ktorých by sme si mali začiarkovať, čo sme už splnili. Kresťania krstia, teda pozývajú, zasväcujú a zaúčajú sa do nového spôsobu života. Nie postupným spĺňaním vysokých nárokov, ale pozvaním do spoločenstva ideálu v Kristovi. Je to podobné ako v každom priateľstve a každej láske. Nie sme najprv hodní lásky, ale pozvaním do nej dorastáme, sme ňou objímaní a učíme sa na ňu odpovedať. Nie je to za zásluhy, je to pozvanie. Ak to pozvanie prijmeme, sme oblečení do nového človeka. Podľa odborníkov na biblickú gréčtinu údajne v Liste Efezanom sa nepíše o novom človekovi (gr. kainos), ale o spoločnom, družnom človekovi (gr. koinos). Či už tak alebo inak, kresťan môže byť len ten, čo prijal podávanú ruku, čo je spojený s Kristom, so sestrami, bratmi v Kristovi.
Pri ostatnej návšteve profesora teológie Paula Zulehnera v Bratislave sme sa ho okrem iného pýtali, čo si myslí o rozdieloch medzi katolíkmi v záp. a vých. Európe. V odpovedi pán profesor priznal, že za ostatné desaťročia máme naozaj rozdielne skúsenosti. Tie by nás však nemali odcudzovať, ale mali by sme sa nimi vzájomne obohatiť. Doslovne povedal: „Zo skúseností kresťanov a kresťaniek Strednej Európy som sa naučil, že evanjelium predstavuje pre človeka naozaj ochranu, keď sa totalitné moci pokúšajú zmocniť ľudskej duše. O tom je slávny citát z kázne Jána Pavla II. z roku 1979 vo Varšave: Kto sa skloní pred Bohom, nikdy sa neskloní pred stranou. To znamená, ak som kresťan, som taký zakotvený v Bohu, že mi žiaden politický vládca nemôže nič urobiť. Takisto platí na západe, že kto sa skloní pred Bohom, nikdy sa nestane obeťou kapitalizmu a ekonomizmu. Cirkev, evanjelium je aj v zlých časoch excelentným obhajcom dôstojnosti a slobody človeka. Táto sloboda pôsobí aj prakticky, je to právo na spoluúčasť, spoluprácu, právo na spolurozhodovanie, a občania a občianky v západných demokraciách to vedia a tiež očakávajú, že sa to prenesie aj do cirkvi, ktorú samu tá sloboda chráni.“
Aj toto sú naše skúsenosti, naše nové šaty utkané z viery v Kristovi. Do nich chceme byť oblečení ako Bohu vďační ľudia, ako ľudia, čo vyžarujú slobodu, pokoj a radosť!