Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 8.7.2012

14. nedeľa cez rok (B)
2 Kor 12,7-10
Autor: Karol Moravčík

Čo lepšie predstavuje Božiu vec vo svete? Moc, bohatstvo, sláva alebo bezmoc, chudoba a poníženie? Nemáme na to jednoduchú odpoveď. Taký František Assiský (+1226) si vedome zvolil cestu chudoby a pokory pri zvestovaní Božej lásky pre svet, ale na druhej strane sa od pradávna pokladalo za Božie požehnanie, ak bol niekto zdravý a bohatý. Napokon, nie je náhoda, že zvlášť katolícke kostoly boli v minulosti stavané a zdobené tak, že priam ohurovali nádherou.

Apoštol Pavol nám dnes zvláštne hovorí: „Sila sa prejavuje v slabosti... Keď som slabý, vtedy som mocný“ (2 Kor 12,10). Nezabúdajme, že apoštol tento list napísal v sebaobrane. Bol obviňovaný, že nie je opravdivým apoštolom a bráni sa. Preto zdôrazňuje – do popredia sa nemá pchať človek, v popredí má byť Boh. Lebo, keď je človek „slabý“, môže sa prejaviť Božia moc. Aby sme lepšie porozumeli, o čom je reč, treba povedať, že slabosť, ktorú spomína Pavol, nemyslí len ako metaforu. Zdá sa, že bol vážne chorý, že mal nejakú viditeľnú telesnú chybu. Pravdepodobne na toto myslel, keď povedal, že má v tele osteň Satanov. Vieme si predstaviť, o čo ľahšie by sa mu zvestovalo evanjelium, keby mohol povedať: Pozrite sa, Boh ma uzdravil, Boh mi dal silu! Ale on hovorí inak: Boh ma necháva trpieť, aby konal vo svojej sile.

V riadkoch, ktoré predchádzajú tomuto vyznaniu apoštola, nájdeme v 11. a 12. kap. plno výčitiek voči korintským kresťanom. Vyčíta im, že sa inými kazateľmi nechajú zotročovať, využívať i urážať. To pokladajú za silu, že si to niekto môže dovoliť. Pavol si nedovoľoval, tak bol pre nich ten „slabý“. Aby to nenechal len tak, predsa hovorí o sebe, o tom všetkom, čo pretrpel, aké nebezpečenstvá prežil, ako ho bili židia i pohania za to, že je Kristov (2 Kor 11,22-28). Hovorí aj o svojich zjaveniach, o uchvátení do „tretieho neba“, o uchvátení do raja. A povie, to nie je zo mňa, to je dar Boží, sebou sa nechválim, ale len svojou slabosťou, aby som umožnil Bohu v Kristovi pôsobiť vo mne. Vo svetskom živote sa niekedy obdivuje sila, schopnosť presadiť si „svoje“, ľudia sa vraj cítia istejší, ak ich politici majú „pevnú ruku“. Čiastočne to funguje aj v cirkvi. „Treba si vedieť urobiť poriadok, nemôže si každý robiť, čo chce“, hovoria niektorí kňazi a veriaci. Nuž, záleží na tom, o čo ide. V kresťanskom náboženstve nie je predsa sväté a správne jednoducho to, čo dokážeme presadiť my ľudia, ale to, čo spôsobuje Boh. A toto spoznáme len vtedy, ak vieme ustúpiť do úzadia, ak sa vieme stíšiť a počúvať Boha, aby nás mohol viesť. Zvlášť protestantskí reformátori v 16. st. pri kritike silnej a bohatej cirkvi, ktorá sa podľa nich odcudzila Kristovmu evanjeliu, odmietali čokoľvek, čo by v cirkvi budilo dojem moci. Z toho dôvodu odmietali aj uctievať svätých (zdalo sa im to ako ľudské vyvyšovanie) a čakať na zázraky, tiež odmietali mocnú pozíciu cirkvi v spoločnosti. Pritom často zašli až do opačnej pozície. Človek sa naozaj nesmie stavať do popredia namiesto Boha, ale nie je ani dôvod nepoukazovať na to, že Boh mocne koná medzi nami.

Toto mocné konanie Božie sa však zaiste nekryje s mocou cirkevných úradov. Ak ľudia niekedy vidia, že si biskupi, farári či podnikatelia v cirkvi (aj takí sú) robia, čo sa im zachce, lebo majú moc, je zjavné, že to nemá nič spoločné s mocou Božou. Práve tak, ako s ľudskou pokorou pred Bohom nemá nič spoločné, ak sme hlúpi a neschopní. Keď si sv. František Assiský zvolil cestu chudoby a pokory, nezvolil si tým cestu neschopnosti a hlúposti. Chcel však umožniť Bohu, aby konal cez neho a v ňom. A Boh konal tak, že už za života Františka ho nasledovali tisíce ľudí, mnohí kresťania opäť uverili v zmysel viery a opäť objavili Božiu lásku. Božia moc sa viditeľne prejavila v ľudskej slabosti. V tej dobe vládol v Ríme pápež Inocent III. Podľa svetských kritérií nebol v dejinách cirkvi žiaden pápež mocnejší ako on. Kým vládol, dovolil Františkovi pôsobiť, ale súčasne viedol vojny proti moslimom a kacírom, tvrdo zakročil proti východným kresťanom, báli sa ho všetci králi i cisár. Keď tento mocný pápež r. 1216 zomrel, nik za ním nesmútil, naopak, našli ho v katedrále v Perugii úplne opusteného a jeho telo po smrti olúpili dokonca vlastní sluhovia.

To, čo vidíme na príklade sv. Františka a pápeža Inocenta, odohráva sa v mnohom aj dnes. Vidíme, aký je svet, vidíme, aká je cirkev, a vieme povedať: Hľa, tam a tam ide len o moc, o moc, ktorá neslúži, ale len vládne, ba dokonca sa opovážlivo odvoláva na Boha... Nezostávajme však len pri kritike moci. Skúsme prejsť od kritiky k pohľadu na Božie konanie, aby sme ako apoštol Pavol mohli povedať: Boh je mocný, sám som to skúsil. Prejavil sa v mojej slabosti!