Dnešný sviatok podčiarkuje to, čo cirkev slávi vlastne každý deň: Boh je medzi nami, je medzi nami cez Ježiša, jeho slovo, jeho konanie, jeho smrť a zmŕtvychvstanie. Na toto Božie oslovenie a konanie my odpovedáme svojím slovom a svojím konaním. Z Božieho oslovenia a našej odpovede sa tvorí to, čo nazývame sviatosť.
Mnohí ľudia chápu sviatosť ako nejakú ceremóniu. Vidia kňaza oblečeného do zvláštnych šiat, dívajú sa na ozdobený priestor, počúvajú zvláštnu slávnostnú reč... Sviatosti sú zaiste znaky, naznačenia. V tom zmysle sú aj ozdobou. Dôležité však je, či sú len znakmi na ozdobu alebo aj na premenu. Filozoficky sa rozlišujú slová a znaky ako informatívne a performatívne, teda oznamujúce a premieňajúce. Keď sa nám niekto prihovorí, môže to byť len oznam, ale môže to viesť aj k premene. Napr. z cudzích ľudí sa niekedy na základe určitých slov a gest postupne stanú priatelia (alebo naopak).
Cirkev pokladá sviatosti za premieňajúce znamenia. Aby takými boli, záleží na téme, obsahu znamenia a záleží aj na našom prístupe. Sviatosť Kristovho Tela a Krvi je pre nás sviatosťou, premieňajúcim znakom, lebo predstavuje najväčšiu udalosť Kristovho života – prečo Ježiš zomrel a že Boh ho vzkriesil. Z našej strany sa k tomu pridáva naša túžba: Chcem byť s tebou, Ježišu Kriste, chcem byť v tvojom živote, myslení a konaní, aby som žil s Bohom novú zmluvu. Už nie zmluvu Starého zákona, kde jeden je odmenený a druhý potrestaný, ale zmluvu Božej lásky, ktorá sa ponúka všetkým.
Ľudia zväčša rozmýšľajú, kto je dobrý, kto je zlý, kto má pravdu a kto ju nemá. Boh v Ježišovi však koná inak. Nepýta sa, kto je aký. Napokon, vie vopred. Ale ponúka čosi, vďaka čomu sa aj zlý stane dobrým. Ponúka novú zmluvu, píše sa v evanjeliu. Doslovne „krv novej zmluvy“, krv ako život novej zmluvy, život za cenu krvi. Takto sme pochopili Ježiša – jeho život daný pre nás, aby sme sa premenili. To je tá sviatosť ako premena, nie ozdoba.
Možno sme počuli, že v minulosti mali tzv. prírodné národy taký zvyk, že keď medzi nich prišiel cudzinec, najprv sa na neho dívali s nedôverou, ale keď ho pozvali do domu k spoločnému jedlu, tak to už bolo na život a na smrť. Jesť pri spoločnom stole znamenalo, že sa ľudia nezradia, že dajú za seba aj svoju krv. Ježiš to presne takto chápal. Len obsah rozšíril – nestali sme sa len my priateľmi, stal sa nám Boh priateľom a hostiteľom. Kto to prijíma a verí, premieňa sa a napr. aj to priateľstvo či lásku nesľubuje „do vetra“. Napokon, nijako inak nevieme zistiť, že Boh cez nás koná, že to funguje, len tak, že sami nezostaneme len pri túžbe, ale prejdeme ku skutkom.