Začiatok novoveku v Európe sa spája s viacerými veľkými zmenami v našom svete: s nástupom priemyselnej výroby, zámorskými plavbami, rozvojom prírodnej vedy a techniky, bojom za zrušenie feudálnych výsad a za demokraciu. Tieto javy narastali postupne; na Slovensko prichádzali s istým oneskorením. Pri všetkých týchto udalostiach zohralo dôležitú úlohu náboženstvo. Vývoj v novovekom náboženskom chápaní možno charakterizovať tromi spormi. Najskôr to bol spor o cirkev, potom o Ježiša a napokon o Boha. Inak povedané, kým na začiatku novoveku sa ľudia hádali, ktorá kresťanská cirkev je správna, potom prišiel spor o to, či vôbec chceme Ježiša a kresťanstvo, a napokon prišiel spor o Boha: Jestvuje vôbec? Tieto spory neprebiehajú tak, že jeden sa skončí a druhý začne, ale k tým starým sporom sa pridávajú nové, ktoré sa vzájomne krížia a podmieňujú.
Od počiatku novoveku sa ťahá spor o cirkev. Dnes sa už ani tak nepýtame, ktorá cirkev je správna (katolícka, evanjelická?), ale sa viac pýtame: aká má byť naša cirkev, akú ju chcel mať Ježiš? Podľa 17. kap. Jánovho evanjelia má byť cirkev ako spoločenstvo Ježišových učeníkov a učeníčok zjednotená podľa vzťahu, ktorý platí medzi Otcom a Ježišom. Kto počúva Boha ako Ježiš, prijíma Božie slovo, a toto slovo je pravdou. Je to pravda, ktorá posväcuje, teda robí človeka svätým. Treba si všimnúť, čo je pravda v cirkvi – to, čo ťa robí svätým. Inak, v Jánovej teológii pravda splýva s láskou, ako sme to aj dnes čítali z Jánovho listu. Táto láska je zároveň dôkazom Boha – že je, že v nás pôsobí.
Keď to kedysi takto apoštol Ján učil ľudí, znelo to zvláštne pre židov i pohanov. Láska ako dôkaz Boha? Boh bol podľa dávnych predstáv bohom preto, že je mocný, alebo dokonca preto, že si môže robiť, čo chce. Prísť na to, že je to inak, prijať a uveriť, že láska je potvrdením Boha, nie je vôbec samozrejmé. Vo svete plnom zla a problémov sa to nedá vymyslieť, to sa nám môže len zjaviť. Zjaviť, skúsiť tak, ako to skúsili ľudia cez Ježiša. Cez neho sa nezjavil taký Boh, čo si robí, čo chce, ani taký, ktorý je raz láskavý a inokedy tvrdý, ale Boh, ktorý posväcuje pravdou a tá je láskou. Pritom netreba zabúdať, že keď my dnes hovoríme o tejto skúsenosti, tak nie predovšetkým preto, že sme si zapamätali Ježišov príklad, ale preto, že v nás koná vzkriesený Ježiš. Keď sa pýtame, ako koná, dá sa odpovedať, že koná osobne i mimoriadne, ale koná najmä cez cirkev. Presnejšie cez hlásanie Božieho slova v cirkvi, sviatosti cirkvi a lásku v cirkvi.
Ak si niekto myslí, že Ježiš koná cez cirkev predovšetkým cez nejaké úradné potvrdenia, mýli sa. Napr. na dnešnú birmovku nemôže prísť nik, kto nebude mať v ruke doklad s pečiatkou odo mňa. To však neznamená, že Ježiša môžeme jednoducho spojiť s touto pečiatkou. Mladí ľudia predsa počúvali Božie slovo, my sme sa nimi rozprávali, stretávali sme sa pri sviatostiach, azda sa nám podarilo prejaviť im aj lásku a priateľstvo... A toto všetko sme robili preto, aby zažili, že Boh koná cez Ježiša a cez nás v ich živote. Doklad s pečiatkou je len technická pomôcka. Rozhodujúce je, či cirkev (my) približuje ľuďom Ježiša tak, aby zažívali lásku, a naopak, či skúsenosť lásky zjavuje Ježiša a zviditeľňuje cirkev ako spoločenstvo zjednotené v jeho mene.
Keď sa cirkev osamostatní od Ježiša a od lásky, stáva sa z nej len úrad. Keď Ježiša odtrhneme od cirkvi a lásky, urobíme z neho sen. A keď lásku odtrhneme od Ježiša a cirkvi, urobíme z lásky hru. Preto nevzdávajme boj o cirkev, o Ježiša, ani o lásku. Žime to však v správnom poradí: v cirkvi slúžme Ježišovi a cez Ježiša slúžme láske. Vtedy nebude cirkev pohrdnutá, Ježiš zabudnutý a láska sa nestane naivná.