Profesor teológie Dr. Hermann Häring (stručný životopis uverejnený pod článkom) reaguje na kritiku Výzvy Teologickégo fóra od prof. Dr. Jána Dudu uverejnenom na portále Postoy.sk.
Obhajoba svätenia žien má ďaleko od akejkoľvek herézy.
Z viacerých dôvodov má najmä obhajoba svätenia žien (bod 7 Iniciatívy) ďaleko od akejkoľvek herézy.
Už Nový Zákon pozná prominentné ženy, ktoré pravdepodobne viedli spoločenstvo, sú to predovšetkým Lýdia, Féba a Priska, ale aj Júnia, z ktorej v západnej cirkvi spravili v 13. stor. Júniáša (porov. zrhnutie tohto vývoja v Peter Arzt-Grabner, Junia, die rehabilitierte Apostelin. Aus der Werkstatt der Exegeten - ein textkritischer Beitrag,Júnia, rehabilitovaná apoštolka. Príspevok z dielne exegétov –kritický textový rozbor. in: Bibel und Kirche 2010 /Nr. 4: Frauen in der frühen Kirche/, 243-245). Ježiš a ani apoštoli nevylučovali ženy priamo ani nepriamo z apoštolskej služby. Mária z Magdaly bola neskôr bezpochyby označovaná za apoštolku apoštolov (apostola apostolorum).
Ženy sú tak ako muži obrazom Božím a novým stvorením (2 Kor 5,17), krstom si rovnako ako muži "obliekli Krista" (Gal 3, 27) a získali účasť na všeobecnom kňazstve; v Ježišovi Kristovi neexistuje žiaden rozdiel medzi mužom a ženou (Gal 3, 28). Navyše, podľa dogmatiky konajú kňazské osoby "v osobe Krista" a nie v "mužskej podstate Krista".
Ak však boli napriek tomu celé stáročia ordinovaní za kňazov len muži, je dokázateľné, že to nemožno pripísať biblickým vyjadreniam alebo cirkevnému učeniu, ale patriarchálnym kultúram židovstva, helénstva a celej Európy.
A napokon, ak by chcel niekto tvrdiť, že v kruhu dvanástich boli len muži, a preto môžu byť kňazmi len muži, muselo by sa rovnako prísne požadovať, aby mohli byť kňazmi len Židia, lebo dvanásti boli všetci Židia.
Pre tieto obsahové dôvody nedokázali oficiálne vyjadrenia Pavla VI. (Inter insigniores, 1976), Jána Pavla II. (Ordination Sacerdotalis, 1994) či vyjadrenia kardinála Ratzingera ukončiť rozbiehajúcu sa diskusiu, či už v odborných kruhoch alebo v katolíckych spoločenstvách, dokonca ju ešte viac podnietili. Táto diskusia sa začala v katolíckej v cirkvi aj v ďalších cirkvách už v 60. rokoch. Dnes sa prihovárajú za svätenie žien nielen uznávané exegétky a exegéti, teologičky a teológovia, ale pridáva sa k nim aj nápadne mnoho súčasných dogmatikov. Všetci títo sú mimo akéhokoľvek podozrenia z herézy. Možno spomenúť tieto mená: W. Beinert, B. J. Hilberath, P. Hünermann, M. Kehl, G. Kraus, P. Neuner, K. Rahner, E. Schillebeeckx, S. Wiedenhofer a mnohí iní. Obhajoba diakonského svätenia žien (ktoré je podľa klasickej náuky predstupňom kňazského svätenia) je aj súčasťou Memoranda 2011, ktoré v Nemecku podpísalo viac než 300 profesoriek a profesorov teológie. Nikdy však žiadna cirkevná inštancia nevzniesla v tejto súvislosti výhradu herézy. (K najnovšej diskusii pozri vyvážený článok Georga Krausa, Frauenordination. Ein drängendes Desiderat in der katholischen Kirche. Ordinácia žien. Naliehavá požiadavka v katolíckej cirkvi, in: Stimmen der Zeit 12/2011, 795-803.)
Výhrada vo svedomí je v dobre zdôvodnených výnimočných situáciách možná
Prof. Ján Duda sa mýli aj vo svojich vyjadreniach k otázke výhrady vo svedomí vo vnútri cirkvi. Ani jedna zo strán sporu nespochybňuje, že výhrada vo svedomí v cirkvi nemôže byť výzvou ku subjektívnej svojvôli. Karol Moravčík je od takéhoto tvrdenia tiež veľmi vzdialený. Ale v dobre odôvodnených výnimočných situáciách sa výhrada vo svedomí môže uplatniť, ak napríklad Boží ľud a seriózne a angažované duchovné pastierky a pastieri, teologičky a teológovia dospejú po dlhých rokoch na základe porozumenia Písma a vierouky k poznaniu (posilnenému intenzívnymi a sebakritickými diskusiami), že cirkevné vedenie už nečiní zadosť svojim záväzkom voči duchovnej správe a má tak vinu na pastoračnej kríze. V takomto odôvodnenom prípade je legitímne odvolať sa na slová apoštola Petra: "Boha treba viac poslúchať ako ľudí" (Sk 5, 29) A netreba vôbec osobitne dokazovať, že aj nositelia cirkevných úradov (bez ohľadu na úradné postavenie) sú len omylní ľudia.
Tradícia cirkvi to vždy vedela a napr. biskupom priznala právo a povinnosť právoplatne protirečiť pápežovi. Okrem toho dáva aktuálny cirkevný zákon laikom a nositeľom úradov principiálne právo a povinnosť "prejaviť posvätným pastierom svoju mienku vo veciach, ktoré sa vzťahujú na dobro cirkvi a oboznámiť s ňou aj ostatných veriacich." (Kán 212, §3) Hoci cirkevné právo interpretuje tieto nariadenia reštriktívne a nemenuje prípad otvorenej neposlušnosti, je treba túto úpravu chápať v duchu prastarého princípu: "Spása duší je najvyšší zákon." (salus animarum, suprema lex). Uznávaný rímsky cirkevný právnik M. F. kardinál Pompedda na to poukázal ako predseda najvyššieho súdneho dvora apoštolskej signatúry v jednom známom interview: "Moja snahou vždy bolo a je, aby výkon súdnej moci v cirkvi nesledoval žiaden iný cieľ ako salus animarum - spásu duší." (30giorni 02/2004). Kánonické ustanovenia sa na to odvolávajú a nie náhodou stojí práve táto veta aj v poslednom riadku CIC (Kán 1752).
II. Vatikánsky koncil chápe svedomie ako vynikajúce miesto na stretnutie s Bohom, totiž ako "najskrytejší stred" a "svätyňu v človeku, v ktorej je sám s Bohom a jeho hlas je v tomto najhlbšom vnútri počuteľný." Toto platí pre Karola Moravčíka a signatárov rakúskej Iniciatívy farárov o to viac, že svoje rozhodnutie vo svedomí podriadili dlhému a intenzívnemu skúmaniu, v dialógu s inými kresťanmi a v načúvaní Božiemu slovu. Ako je známe, i teraz sú pripravení k otvoreným rozhovorom a sú potešení, že Benedikt XVI. ich vo svojej kázni 5. apríla nekarhal ani neodsúdil, ale položil im otázky, na ktoré budú radi odpovedať. Nemali by sme preto byť pri týchto iste náročných diskusiách pápežskejší ako pápež.
Tübingen, 2. máj 2012
Prof. Dr. Hermann Häring
Preklad: Peter Žaloudek
Stručný životopis Hermanna Häringa
Prof. Dr. Hermann Häring, nar. 1937 bol po maturite osem rokov v jezuitskej reholi, študoval filozofiu v Pullachu pri Mníchove a tri roky bol o. i. katechétom a pracoval s mládežou(1956 – 1964). Teologického štúdium ukončil v Tübingene (1964 – 1968), kde obhájil v roku 1970 doktorát na tému Obraz cirkvi v Bultmannovskej škole a v roku 1978 habilitoval na tému Zlo u Augustína. V rokoch 1970-1980 pracoval pod vedením H. Künga ako vedecký pracovník a zástupca riaditeľa Inštitútu pre ekumenický výskum v Tübingene. V roku 1980 nastúpil na miesto profesora systematickej teológie Univerzity v Nijmegene (Holandsko). Spočiatku bol kolegom a neskôr nástupcom svetoznámeho E. Schillebeeckxa, ktorý bol ako prominentný koncilový teológ veľmi vplyvný a neskôr spísal priekopnícke knihy z oblasti kristológie, o otázke Boha a o štruktúre cirkvi. H. Häring bol sedem rokov dekanom fakulty a v roku 1999 založil nový odbor Teória vedy a teológie, ktorého cieľom bolo integrovať moderné fundamentálne teoretické pýtanie sa a vybudoval interdisciplinárny Inštitút pre teológiu, vedu a kultúru. Dnes je tento inštitút zavzatý do výskumných pracovísk Teológia a prírodné vedy, resp. Teológia a literatúra.
H. Häring je ženatý, má tri deti a tri vnúčatá. Od roku 2005 je emeritovaný, žije a pracuje v Tübingene. V súčasnosti sa jeho vedecký záujem sústreďuje osobitne na otázky ekumenického a medzináboženského dialógu a obnovy cirkvi. Je význačným znalcom teológie H. Künga a J. Ratzingera / Benedikta XVI. Mimo toho je vedeckým poradcom projektu Weltethos (Svetový étos). V roku 2009 bol vyznamenaný cenou nadácie Herberta Haaga za slobodu v cirkvi.
Z najnovšej bibliografie:
· Freiheit im Haus des Herrn. Vom Ende der klerikalen Weltkirche Sloboda v Pánovom dome. O konci klerikálnej svetovej cirkvi. (Gütersloh 2011);
· Im Namen des Herrn. Wohin der Papst die Kirche führt V mene Pánovom. Kam vedie pápež cirkev. (Gütersloh 2009);
·
Dva zborníky ku dvom knihám Jozefa Ratzingera / Benedikta XVI o Ježišovi
ferner
zwei Sammelbände zu den Jesusbüchern von Jozefa
Ratzingera / Benedikta XVI:
· Der Jesus des Papstes. Passion, Tod und Auferstehung im Disput. Pápežov Ježiš. Dišputa o utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní (Berlin 2011);
· „Jesus von Nazareth“ in der wissenschaftlichen Diskussion. „Ježiš z Nazareta“ vo vedeckej diskusii. (Wien/Berlin 2008).
06.05.2012 / Peter Križan, Erwin Koller