Predvčerom ohlásil odchod z politiky jeden kedysi veľmi vplyvný slovenský politik. Dnešní mladí ľudia, ak ho ešte vôbec poznajú, už určite nechápu, ako ho mohli pred 15-20 rokmi obdivovať státisíce ľudí. V tej dobe tento politik dostával od ľudí aj mnoho titulov: okrem takých obyčajných ako šéf či predseda mal aj mnoho prezývok ako mufti, duče, mačo či len/on. Tohto muža nespomínam preto, aby som sa vyjadroval k jeho politike. Spomínam ho preto, aby sme si lepšie predstavili, čo sa v Ježišovej dobe vynorilo ľuďom v hlavách, keď sa o niekom povedalo: dobrý pastier. Nevynorila sa im predstava pastiera kráv, ale predstava politika, ktorý je vladár, ktorý je mocný, a ľudia za ním idú, lebo sa im zdá, že im poskytne oporu.
Ak sa nám dnes v súvislosti s dobrým pastierom vynára iná predstava, je to aj dôsledok kritiky, ktorú na adresu mocnárov ako pastierov prinieslo kresťanstvo. V 10. kap. Jánovho evanjelia sa vysvetľuje, kto je dobrý vodca pre ľudí a zároveň sa poukazuje na rozdiel medzi dobrým a zlým pastierom, dobrým a zlým vodcom. Dobrý je ten, kto svoj život dáva za druhých. Zlý je ten, kto život iných berie pre seba. Dobrý je ten, kto spája, zlý je ten, čo rozháňa. Dobrý pozná svojich po mene, zlý sa o svojich zverencov nezaujíma. Titul dobrého pastiera podľa Jánovho evanjelia patrí výlučne Ježišovi. Myslelo sa na Ježiša reálne žijúceho v istom historickom čase a priestore, ale ešte viac na Ježiša vzkrieseného, žijúceho novým životom u Boha.
Ježiš je teda dobrým pastierom z tejto pozície – zo svojho blízkeho vzťahu k Bohu Otcovi. Zároveň je dobré uvedomiť si, že obraz Ježiša ako dobrého pastiera je jeden z modelov, akým bol predstavovaný veľkonočný Kristus (nevadí, že text o dobrom pastierovi sa nachádza v evanjeliu ešte pred rozprávaním o Ježišovom zmŕtvychvstaní). Všimnime si, ako v Jánovom evanjeliu vzkriesený Ježiš osobne oslovuje blízkych ľudí. Mária Magdaléna ho poznáva, keď ju osloví po mene: „Mária!“ (Jn 20,16) Tomášovi sa prihovorí: „Pozri si moje ruky, vlož ruku do môjho boku.“ (Jn 20,27) Svojich učeníkov na neúspešnom rybolove osloví otázkou: „Chlapci, máte niečo zajesť?“ (Jn 21,5) A potom celkom osobitne Šimona Petra: „Šimon, miluješ ma?“ (Jn 21,15) Nie je tu žiadna otázka ako: poslúchaš ma, podriadiš sa mi? Dokonca ani otázka: veríš mi? Vzkriesený Pán nikoho neskúša, ale oslovuje po mene, zaujíma sa o osobné starosti a pozýva k účasti na svojich ranách čiže láske...
Podobne ako v iných evanjeliách aj v Jánovom evanjeliu sú svedectvá o vzkriesenom Ježišovi aj svedectvom o spôsoboch, cez ktoré Ježišovi učeníci a učeníčky zažívajú jeho pôsobenie. Zažívajú ho tam a vtedy, kde sa cítia milovaní, pochopení, prijatí do lásky. Pred nejakým snívaním chráni skúsenosť prekročenia do donedávna cudzieho priestoru: „Mám aj iné ovce“, hovorí sa v podobenstve o Ježišovi, „aj tie mi treba priviesť a budú počúvať môj hlas.“ (Jn 10,16) Je to jasný poukaz na skúsenosť, že vzkriesený Ježiš neoslovuje len svojich sympatizantov, ale aj nových ľudí, najmä spomedzi pohanov. Cez túto skúsenosť pohania poznávajú, že tento ukrižovaný a Bohom vzkriesený Ježiš je aj ich Kristom, ich vodcom a ich oporou. Poznávajú to práve cez kritické prehodnotenie svojich dovtedajších vladárov a bôžikov. Skúsenosť s Ježišom takpovediac demaskovala všetkých bohov a náboženských i politických vodcov ako preludy, ako šarlatánov. Medzi Bohom a ľuďmi je odteraz podľa kresťanskej viery len jeden most, jeden sprostredkovateľ: Ježiš Kristus, dobrý pastier.
Túto Ježišovu pozíciu treba správne pochopiť. Inak to budeme chápať konfliktne voči iným náboženstvám, a naopak, pohodlne smerom dovnútra. Keď to chápeme vylučujúco voči iným náboženstvám, súdime ich predstavy, ich náuku a prorokov. Keď však kresťanstvo vyznáva Ježiša ako svojho jediného sprostredkovateľa medzi Bohom a ľuďmi, ako jediného pravého pastiera, tak ho neporovnáva v prvom rade dogmaticky s Budhom, Mohamedom a ďalšími, ale vyznáva sa zo svojej radostnej skúsenosti: Cez tohto Ježiša sme našli niekoho, kto ma prijíma, hľadá a chráni bez toho, aby sa ma chcel zmocniť. Aby táto skúsenosť bola hmatateľná, musí brať cirkev Ježiša ako dobrého pastiera vážnejšie smerom dovnútra. My nemôžeme s takou ľahkovážnosťou hovoriť napr. o pápežovi, biskupoch, kňazoch ako dobrých pastieroch, ak veríme, že je len On, ten jediný. Presne to kedysi pochopil pápež Ján XXIII., keď nezdôrazňoval svoju moc v cirkvi, ale hovoril o svojej úlohe s odstupom a humorom. Známe je jeho rozprávanie, ako na neho po prevzatí pápežskej funkcie padla ťarcha tejto úlohy. Ako to len zvládnem, hovoril si, a modlil sa, aby to zvládol. „A vtedy, keď som sa modlil, dotkol sa ma Ježiš a povedal mi: Prestaň sa už robiť taký dôležitý, som tu ešte ja!“
Toto dnes Ježiš odkazuje všetkým nám, kňazom i všetkým veriacim: Prestaňte sa robiť dôležití, som tu ja ako dobrý pastier. Netrápte sa nad tým, ako ma máte zastupovať, ale ako ma máte nasledovať, aby všetci ľudia spoznali, že ich Boh chráni a miluje.