Včera večer prišiel za mnou náš pán organista Paľko Varga s poklonou, že by vraj rád hral tak pekne, ako ja kážem. Beriem to v rámci priateľského humoru a toto uznanie aj rád opätujem. Keď on hrá, myslím, že môžem za všetkých nás povedať, že sa naozaj tešíme a oddýchneme si pri jeho hraní. Inak, hovorí sa, že hudba je najväčšie umenie zo všetkých umení, takže ťažko porovnávať. Ale keď už rozmýšľam o hudbe a reči, všimol som si jednu súvislosť medzi hudbou a biblickými textami, ktoré počúvame teraz na Veľkú noc. Niektorí ľudia čítajú a počúvajú tieto texty jednoducho tak, ako čítajú novinové správy. Takým spôsobom sa však biblickým správam nedá porozumieť. Biblické texty, najmä tie o Ježišovom vzkriesení, treba skôr počúvať a čítať tak, ako sa počúva hudba. Každý vie, že v hudobnej skladbe alebo piesni sú rôzne hudobné motívy. Niektoré sú dominantné, iné sú sprievodné, niektoré sa zasa opakujú. Tie si najskôr zapamätáme ako tzv. refrén. V náročnejších skladbách sa tie motívy rôzne prepájajú, vracajú i strácajú. Jednotlivé motívy možno vytiahnuť, ale ide najmä o celkový efekt.
Keď sa teraz pozrieme na správy o Veľkej noci v evanjeliách, v tom dnešnom čítaní sa podobne ako v sobotu a nedeľu spomínajú ženy. Úloha žien – to je v evanjeliách jeden veľmi silný motív, silná téma pri Ježišovom vzkriesení. V dnešnom čítaní z Matúšovho evanjelia je zaujímavá zmienka, že Ježiš išiel ženám v ústrety (keď sa vracali od hrobu), dokonca sa ho mohli dotknúť a objať ho. Ďalšia zaujímavosť je, že ženy dostávajú nielen od anjelov, ale priamo od Ježiša poverenie, aby inštruovali apoštolov (mužov) o jeho vzkriesení. Podobne sa o ženách píše v Markovom evanjeliu. Ten sa vyjadruje, že ženy dostali poverenie hovoriť od anjelov, ale nič nepovedali, lebo sa báli. Na rozdiel od neho Lukáš v evanjeliu píše, že ženy o Ježišovom vzkriesení pred apoštolmi svedčili, dodáva však, že im muži neverili. V Jánovom evanjeliu sa na rozdiel od ostatných textov spomína spomedzi žien najmä jedna – Mária Magdaléna.
Kto sa zameria tak novinársko-technicky na texty štyroch evanjelií o Ježišovom vzkriesení, nájde v nich viacero odchýlok a rozporov. Kto tieto texty však začne vnímať podobne, ako sa vníma hudba, nebude vidieť rozpory, ale všimne si, že každý autor (či v tomto prípade správnejšie interpret?) koncipuje či interpretuje Ježišovo vzkriesenie vlastným spôsobom, sám za seba, dovoľuje si vlastné odbočky, kladie vlastné dôrazy, ale celkový efekt je rovnaký. Tým efektom je svedectvo o Ježišovi vzkriesenom ako o tom, ktorý tak vstúpil do života svojich učeníčok a učeníkov, že im ten život definitívne pozitívne prevrátil. Odteraz tí, čo si hovoria jeho učeníci a učeníčky, budú myslieť a konať cez neho, skrze Krista, svojho Brata a Pána.
Z tých rôznych „hudobných“ motívov evanjelií zostaneme dnes len pri jednom: úloha žien pri vzkriesení. Naša „mužská“ cirkev by si mala viac všímať túto úlohu. V našich kostoloch je samozrejme veľa žien, ba viac ako mužov. Ale muži rozhodujú o všetkom dôležitom. V evanjeliách znie jasne ten motív, že ženy boli prvé pri skúsenosti vzkriesenia, a to práve preto, lebo boli ženami. Ony samy brali seba vážne, preto samostatne konali. Anselm Grün pripomína, že ženy majú iný cit pre narodenie a smrť ako muži. Preto zostali pri kríži, aj keď muži utiekli. Preto sa ešte v noci vydali ku hrobu, aby, ako píše Matúš, „išli sa pozrieť na hrob“ (Mt 28,1). V gréčtine sa to „pozrieť“ píše ako „theorein“. Poznáme slovo teória, ale asi nevieme, že sa to dá prekladať ako: vidieť, meditovať, reflektovať, pozorovať. Ženy chceli teda hrob pozorovať, mlčky hľadieť na toho, kto sa dotkol ich srdca, ich života. Chceli byť zjavne u Ježiša aj po smrti, vytrvať pri ňom a premýšľať o zmysle jeho života. Na rozdiel od mužov mali odvahu ísť v noci ku hrobu a vydržať smútok. Preto mohli aj prvé zažiť vzkriesenie a stretnúť sa so Vzkrieseným.
Čo by sa však stalo, ak by ženy – Ježišove učeníčky konali tak, ako konajú mnohé dnešné ženy v cirkvi, ktoré neberú vážne samy seba? Dovolím si povedať, žeby neobjímali nohy Ježišovi, ale apoštolom, ktorí Ježiša zapreli a ktorí sa báli k nemu prihlásiť. Hovorili by si, ako niektoré naše cirkevníčky, že ony nič, ony budú len poslúchať, čo povedia páni biskupi, prípadne farári. Lebo vraj len tých vedie Duch Svätý, či dokonca len oni rozhodujú o tom, kto má Ducha Svätého. Ženy z evanjelia však vystupovali samostatne, konali aj tam a vtedy, kde apoštoli nerobili nič, a tak sa mohli stretnúť s milovaným Ježišom a objať ho. Nebáli sa dotknúť smrti a hrobu, preto sa mohli dotknúť Vzkrieseného. (Bližšie: A. Grün, Tajemství velikonoční radosti, Kostelni Vydří 2002, 8-10.)
Takže, k takýmto zaujímavostiam môžeme dospieť, ak sa necháme naladiť na hudbu a motívy evanjelia. Možno potom s prekvapením i vďačnosťou zistíme, že práve ten náš motív, tá naša úloha, ktorú vieme interpretovať, významne prispeje k celkovému efektu našej viery, našej cirkvi, nášho života.