Pri ceste autom som pred pár dňami počúval rozhlasové vysielanie akejsi stanice. Redaktori mali v štúdiu odborníčku, ktorá dávala odporúčania, ako bez úhony prežiť veľkonočné sviatky. Upozornila na nebezpečenstvo prejedania sa, na tzv. chutné jedlá, na ktoré náš organizmus vraj nie je zvyknutý, na prehnané pitie alkoholu, vysedávanie pred televíziou a počítačom, a odporučila ísť do prírody, vnímať farby, dívať sa na stromy a zvieratká, počúvať spev vtáčikov a pod... Nečakal som, že budú rozprávať, ako sa Veľká noc slávi v kostole, ale predsa ma to vysielanie zarazilo. To je s nami naozaj také zlé, že ľudí treba učiť, ako majú jesť a piť, a že majú vnímať farby prírody a tešiť sa zo slnka a spevu vtákov? Možno je to tak, že odkedy ľudia málo veria v Boha, strácajú aj schopnosť normálne žiť. Ale možno je to aj tak, že sme Boha ohlasovali takým spôsobom, že všetko normálne, ľudské a prírodné sme podceňovali, a namiesto toho, aby sme sa vďaka viere viac tešili zo života, sme sa životu odcudzili...
Ako nám tu môžu pomôcť slová Sv. Písma, ktoré počúvame dnes na 1. veľkonočnú nedeľu? Z evanjelia počúvame o tom, ako Mária Magdaléna, a tiež Peter a Ján šli k Ježišovmu hrobu (Jn 20,1-9). Hrob našli prázdny, o Ježišovi sa priamo nič nehovorí. O tom, ako sa zjavoval učeníkom a učeníčkam, bude reč až neskôr. Zatiaľ zostáva Ježiš skrytý, len nepriamo sa o ňom povie, keď sa píše, že jeden učeník (predpokladáme, že Ján) uveril, že Ježiš vstal z mŕtvych. Ak si skúsime pomôcť pohľadom na dnešný úryvok z Listu apoštola Pavla Kolosanom, všimneme si, že apoštol tiež hovorí o skrytosti. Tentoraz však už nielen Ježišovej, ale našej: „Zomreli ste a váš nový život je s Kristom skrytý v Bohu.“
Zaujalo ma toto pripomínanie skrytosti. Na jednej strane je ľuďom skryté to, čo je v živote pekné a zdravé, mnohí to nevedia vnímať, na druhej strane kresťanstvo od počiatku hovorí o tom najväčšom, k čomu sa hlási, že je to skryté, ba dokonca že aj tí, čo sa k tomu hlásia – k Ježišovi ako Zmŕtvychvstalému – sú skrytí s ním v Bohu. O čom je táto skrytosť? Roztvoriť to môžeme lepším pochopením vyjadrení, ktoré sa tu používajú. Ak apoštol píše, že sme zomreli, myslí na to, že kresťania prijatím krstu naozaj zomreli starému spôsobu života, tomu, čo nazývame „pozemský“. Tým myslí, že svojím krstom sa rozišli so starými predstavami o šťastí a úspechu odhaliac ich ako falošné hodnoty. A keď apoštol píše, že teraz sme s Kristom skrytí v Bohu, chce povedať, že naše predstavy o živote, dôvody našej nádeje a vôbec viera, že svoj život môžeme odteraz postaviť na Kristovi, sú naším intímnym vlastníctvom, sú skryté v Bohu, alebo krajšie: sme skrytí v Bohu, čiže sme objatí, ochránení Ním.
Myslím, že v tomto zmysle je skrytosť celkom pochopiteľná. To, čo je pre nás najdôležitejšie, naše najosobnejšie motívy, to je vždy skryté, je to naše intímne vlastníctvo. Niečo iné však je, ak nevnímame, ak nám zostane skryté to, čo by sme normálne vidieť mali: ľudí okolo seba, prírodu... Zdá sa mi tu zaujímavá súvislosť. Že som skrytý v Bohu, poznám podľa toho, že sa mi odkryl svet. A naopak, že nemám domov v Bohu, poznám podľa toho, že sa mi zatemnil svet, že som voči nemu oslepol a ohluchol. Čo v takom prípade vidím a počujem? Kedysi sa tomu hovorilo falošné hodnoty, dnes sa to nazýva aj virtuálna realita. Treba zároveň povedať, že ak človek nemá domov v Bohu, vyjde to zajedno, či je náboženský farizej, fanatik, čudák alebo agresívny ateista.
„Ako dlho trvalo tvojim ľuďom, než zablúdili tak ďaleko a vzdialili sa od Veľkého Ducha“, píše sa v jednej modernej indiánskej básni. Tá báseň pokračuje: „Ako dlho než zabudli, ako sa modliť, než prestali vnímať krásu. Ako dlho než zabudli, čo je to ľudskosť, ako žiť so živými tvormi v harmónii a mieri. Ako dlho potrvá, než prídu na to, že sú len živými tvormi v ríši Veľkého Ducha.“ (I. Štoll, Radil jsem se s vlky, Praha Malá Skála 2011, 207.) Živými sme len v ríši Veľkého Ducha, povie Indián. Kresťan povie veľmi podobne: Naozaj sme živí len v Božom kráľovstve, v ríši Božej lásky. Nemôžeme ľuďom, čo inak veria, povedať, že sú horší a že my sme lepší. Spoločne s nimi sa len môžeme snažiť, aby sme ďaleko nezablúdili od Veľkého Ducha. A môžeme ešte ponúknuť svoju skúsenosť v Kristovi, že on je ten, kto si nás našiel, aj keď sme zablúdili. Našiel nás ako tú stratenú ovečku, a potom nás ukryl v Bohu, vytvoril nám u neho domov. Nevieme historicky dokázať Ježišovo zmŕtvychvstanie. Historicky však vieme dokázať zrod viery v jeho zmŕtvychvstanie. Vieme dokázať, že sa nás tento Ježiš dotkol a premenil nás. A voviedol nás do radosti zo života, ktorá sa nestratí po prvých slzách a vráskach. Slávením Ježišovej Veľkej noci si to vždy nanovo spolu skúšame a overujeme, či je to naozaj tak, či od viery skrze Ježiša vedie priama cesta k radosti zo života. Nech sa nám v plnosti podarí zažiť prvé i druhé: túto vieru i radosť!