Mnohokrát celkom dobre a isto vieme, čo treba robiť, ale nevieme či nie sme si istí, ako nato. Aj v Ježišovej dobe židia i pohania vedeli, čo treba, ale nevedeli ako. Pri sledovaní Ježišovej činnosti skrsla mnohým myšlienka, že tento Ježiš by to azda aj mohol vedieť. Tí, ktorí si to mysleli, ktorí dúfali, začali Ježiša vyhľadávať.
Aj nejakí Gréci chceli vidieť Ježiša, chceli sa s ním osobne spoznať a porozprávať. Podarilo sa im to pomocou apoštolov. Dostali odpoveď, ktorá presahovala ich zvedavosť i očakávanie. Ježiš s nimi hovoril o svojej hodine, o hodine svojho vyzdvihnutia, o svojom utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní. Počuli od neho, čo ešte v múdrom gréckom svete nikto nepovedal. Nepočuli, že by utrpenie, bolesť, potupná smrť mohli byť aj na niečo dobré. A dokonca nielen na niečo dobré, ale od Ježiša počuli, že práve toto, čoho sa každý človek bojí, čomu sa celkom spontánne bráni, to je to, čo zachraňuje. Je to niečo také, čo odteraz skrze neho, ale aj skrze iných bude prinášať spásu. Ježiš dokonca zdôrazňuje, že pri všetkom dobrom úsilí to bez utrpenia a bolesti nebude môcť ísť vôbec ďalej. Kto by si chcel svoj život zachrániť len tak pre seba, tak ten isto-iste oň príde. Len ten, kto ho bude mať odvahu darovať, len ten si ho zachráni.
Tieto Ježišove slová vtedy, a možno ešte aj dnes, znejú pre mnohé uši ako nedorozumenie. A dnes v našich časoch, v našich podmienkach, tieto Ježišove slová by mali znieť prinajmenej rovnako silno ako vtedy. Nie sme my dnes ohrození falošnou predstavou, že to nás zachráni, to dá nášmu životu zmysel, čo budeme mať? A že len to budeme mať, čo si uchmatneme pre seba? Nie je nám dnes akosi ťažšie a ťažšie uveriť, že len to ťa v konečnom dôsledku zachráni, čo si dal, a nie to, čo si vzal?
Sú veľkí ľudia, ktorých poznáme z dejín i zo súčasnosti. Vnímame ich ako veľkých z viacerých príčin. Niektorých si vážime pre ich nadanie, pre ich šikovnosť, pre odvahu, pre skromnosť alebo inú dobrú vlastnosť. Ale najviac si vždy zaslúžia úctu tí ľudia, ktorí majú odvahu zabudnúť na seba a celkom vážne vedia žiť pre iných, pre ich dobro. Také čosi sa vždy zdalo nemúdre, ale nakoniec sa vždy ukázalo, že to bola výhra, aj keď o ňu vôbec nešlo. Na čosi podobné myslíme, keď hovoríme o dobrej obetavej matke, dobrých obetavých rodičoch, obetavom učiteľovi, obetavom zamestnávateľovi či zamestnancovi, keď hovoríme o obetavom politikovi. Teda takých, ktorí naozaj mnohokrát celkom zabúdajú na seba a žijú nevypočítavo pre svoje deti, svojich žiakov, svojich zamestnancov, svoju firmu. Jednoducho pre ľudí. V prípade rodičov a priateľov to berieme ako samozrejmosť. U kresťana nie je podľa Ježišovho slova táto zásada vecou sympatie, ale základného princípu. To je ten postoj, ktorý nás bytostne charakterizuje. Realizáciou tohto princípu sa potom stávame požehnaním aj pre svet. Sú však aj ľudia, ktorí sa vedia obetovať nielen pre svojich, ale aj pre cudzích, lebo všetci cudzí sa im stali svojimi. Z mnohých príkladov len jeden: Životné dielo matky Terezy z Kalkaty obdivuje celý svet, ľudia veriaci i neveriaci, čo svet ocenil aj Nobelovou cenou mieru. Jej zabudnutiu na seba rozumejú všetci ľudia dobrej vôle a úprimného srdca.
Skúsme aj my na podnet dnešných Ježišových slov posilniť si odvahu, aby sme sa zachránili Ježišovým spôsobom. Skúsme trocha viac uveriť, že v konečnom dôsledku bude platiť len to, čo budeme vedieť darovať jeden druhému bez vypočítavosti, len tak, akoby o nič nešlo. Tak nejako ako speváčka Lucie Bíla, keď jej moderátor v jednej relácii hovoril: „Vieme, že Lucka dala postaviť čističku odpadových vôd pre celú dedinu.“ A ona odpovedala: „No celkom to tak nebolo. Ja som si tam postavila dom, potrebovala som aj čističku, a dala som ju urobiť trocha väčšiu, aby sa mohli aj ostatní ľudia z dediny na ňu pripojiť.“
Takže my, kresťania, vieme aj čo, aj ako.