Apoštol Pavol si túto otázku kládol po prvých nádejných začiatkoch cirkvi v Korinte. Vznikla tam veľká farnosť, ale Pavol mal s tamojšími kresťanmi aj najviac problémov. Pre niektorých ľudí v korintskej cirkvi nebol Pavol ako apoštol dosť dobrý. Čakali od neho niečo zvláštne, chceli, aby sa podobne ako iní apoštoli osvedčil konaním zázrakov, a ľudia zvyknutí na kvalitných rečníkov mu vyčítali aj to, že jeho reč nepôsobí dosť príťažlivo. Pavol preto hneď od začiatku listu Korinťanom reagoval na námietky voči svojej osobe, a potom zvláštne napísal: „Židia hľadajú znamenia, Gréci múdrosť, my však hlásame Krista ukrižovaného.“ Potom akoby si vzdychol a ešte doplnil: Nevadí, mne je aj tak Božie bláznovstvo a Božia slabosť lepšia ako ľudské nápady.
Podľa Pavla je teda pravda u Boha prejavom Božieho bláznovstva a Božej slabosti... Zmysel týchto podivných slov môžeme porozumieť z ich protikladu. Protikladom bláznovstva je múdrosť a slabosti moc. Podľa apoštola múdrosť od Boha očakávali Gréci a moc zasa Židia. Židmi, čo hľadali znamenia, mohli byť židovskí kresťania, ba samotný apoštol Peter. Spomeňme si, cez aké znamenie bol kedysi Peter Ježišom oslovený. Bol to veľký úlovok rýb, po ktorom sa Peter nechal Ježišom povolať za apoštola. Po Ježišovom vzkriesení a zoslaní Ducha Sv. sa Peter často spomína ako ten, kto v Ježišovom mene robil znamenia, a tak privádzal ľudí k viere. Grékmi, čo hľadali múdrosť, mohol Pavol zasa myslieť kresťanov z pohanstva, ktorí očakávali, že apoštol má byť taký presvedčivý, aby v debatách prerečnil aj pohanských filozofov. Vieme, že v Pavlovi zostala trpká skúsenosť z Atén, kde sa o to pokúsil a filozoficky argumentoval za Ježiša, ale vysmiali ho tam. Zbytočné je pýtať sa, či Pavol nedokázal robiť zázraky (v Skutkoch apoštolov sa nejaké spomínajú, napr.: Sk 14,11; Sk 19,11; Sk 20,10) alebo či nevedel múdro hovoriť. On sám to však zjavne nepokladal za najdôležitejšie. Za to dôležitejšie pokladal, čo sám skúsil, to, ako sa na ňom prejavila Božia moc a múdrosť, a nenašiel na to lepšie označenie ako Božie bláznovstvo a Božia slabosť. Teda úplný protiklad. Skade to Pavol vzal? Vieme, že Pavol sa vždy odvolával na jemu dané zjavenie Ježiša: „Ja som Ježiš, ktorého prenasleduješ“ (Sk 9,5). Tak sa mu mal prihovoriť vzkriesený Ježiš na ceste do Damasku. Toto zjavenie si nepredstavujem ako jednu udalosť, ale skôr ako pokračujúcu dlhodobú skúsenosť Pavla s Ježišom; nie jedno zjavenie, ale zjavovanie. Počas tohto zjavovania menil sa Pavlov obraz o Bohu. Boh už nebol nejaká supersila či superrozum, ale ten, kto bol s Ježišom, keď sa skláňal k slabým, chorým a hriešnym, a napokon ten, kto šiel s Ježišom aj do zrážky so svetom na kríži. Preto Pavol mohol napísať: „Hlásame Ježiša ukrižovaného“ (1 Kor 1,23), preto nazval Božiu múdrosť bláznovstvom a moc slabosťou. Lebo takto sa na Ježišovi prejavila Božia moc.
Nemusí to byť pre nás také nepochopiteľné. Svet, ktorý sa usiluje o moc (a múdrosť kvôli moci) býva predsa nebezpečný a Bohu naozaj protikladný. Zvlášť, keď sa múdrosť mieni len ako šikovnosť moci. Jeden preskočí druhého, a Boh má byť ten, čo preskočí všetkých? Nie, hovorí nám Pavol. Boh sa zachová ako blázon a prihlási sa k slabým. Pavol pritom poukázal na celkom konkrétne fakty medzi Korinťanmi: Veď sa pozrite na seba, koľkí ste vzdelaní, koľkí bohatí a uznávaní? Nemnohí. Lebo Boh si vás vyvolil takýchto slabých, aby zahanbil tých, čo si namýšľajú. Takže, vďaka, ak sa konajú znamenia, vďaka, ak niekto zázračne uzdravuje, vďaka, ak niekto múdro hovorí. Ale to nie je najdôležitejšie. To najdôležitejšie je ako u Ježiša: Prihlásenie sa k slabým vo svete a cez odmietnutie moci ich víťazstvo nad mocou. V Rakúsku majú niekoľko zaujímavých novších svätých. Asi pred 5 rokmi bol vyhlásený za svätého Franz Jägerstätter, sedliak od Linza, otec rodiny, ktorý počas 2. svetovej vojny odmietol nastúpiť do nacistickej armády. Presviedčal ho aj biskup, aby nebláznil, že mu vybaví, aby bol pri sanitároch, kde nebude musieť strieľať. Ale nepomohlo to, Franz videl Hitlerovu vojnu a účasť na nej ako čisté zlo. A tak ho nakoniec popravili. Dlho aj cirkev nevedela, ako má jeho konanie zhodnotiť.
Pavol mal podobnú skúsenosť. Nebol proti tým, čo robili zázraky, ani tým, čo vedeli pekne rečniť. Ale keď videl, kam to vedie, k predstave, že Boh je na strane tých, čo sú šikovnejší, vzdelanejší, mocnejší, musel zvolať: Nie, Boh v Ježišovi odmietol všetko, na čom si zakladá svet a voči moci vo svete zvolil radšej postoj blázna. Postoj nie mimo moci, ale vážnejšie – proti moci. Možno sa nám to celkom nepozdáva, ale je to presne to, čo sa nazýva pravda u Boha. Je takáto, na tento spôsob. Spozná sa ako mocná a pravdivá vtedy a tam, kde sa žije.