Homília - 11. 12. 2005

Milí priatelia

Kresťanstvo nám kladie rozličné výzvy, ktoré postupne menia náš život. Ak berieme svoju vieru vážne, potom sa nevieme uspokojiť s tým, aby sme sa len pohodlne viezli životom, spolu s ostatnými ľuďmi. Kresťanstvo nám naopak niekedy spochybňuje aj samozrejmé veci nášho života. Kedysi som počul názor, že keby nám aj kresťanstvo nič iné nedávalo, len tie otázky, ktoré nám kladie, už tým robí pre nás neoceniteľnú službu. Tie otázky nás totiž nútia premýšľať, nútia nás hľadať naplnenie života, svoju vlastnú tvár. Vďaka tým otázkam sa stávame viac sami sebou.

Na druhej strane sa ale niekedy zneistení pýtame – kto vlastne sme. Najmä v dnešnom svete, ktorý už nie je automaticky kresťanský. Kým sme - my kresťania - v dnešnom svete? Čo pre nás znamená kresťanstvo – ako ho máme žiť – čo z neho máme dávať svetu? Učene sa to volá otázka identity kresťana v dnešnom svete. No aj neučene rozumieme tomu, že my kresťania sme, alebo mali by sme byť, v niečom iní ako sú ostatní ľudia, ktorí v nič neveria. Otázka je ako sa má prejavovať naša viera v každodennom živote?

Tieto otázky si kládli aj tí najlepší v dejinách spásy, a v dejinách sveta. Kým som, kam ma Boh volá? Dnešné evanjelium hovorí, že túto otázku kládli Jánovi Krstiteľovi jeho súčasníci. Zároveň mu podsúvali rozličné odpovede - Kto si – si prorok, si Mesiáš, si Eliáš? Ale on na tieto otázky odpovedal pokorným nie. „Nie som ani Eliáš, ani Kristus, ani prorok“. A ešte dodal – „som len hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi.“ Ján svoju vlastnú identitu – svoje chápanie seba samého nezakladal na svojej duchovnej moci, ktorú zaiste mal, on len pokorne pripravoval cestu niečomu väčšiemu. Pripravoval cestu Kristovi, cestu právu, spravodlivosti, božiemu kráľovstvu.

Možno aj my sa niekedy so svojim kresťanstvom cítime podobne osamelí, ako bol Ján Krstiteľ na púšti. Niekedy to stojí námahu konať inak, ako konajú ostatní ľudia - naši spolupracovníci, spolužiaci. A samotný hlas kresťanstva už v dnešnom svete nezaznieva až tak silne, ako to bolo pred pár desaťročiami, či v minulých storočiach. Hlas kresťanstva už nie je natoľko sebavedomý a samozrejmý, dnes je mnoho ľudí, zaiste aj dobromyseľných a šľachetných, ktorí nie sú veriacimi.

No na druhej strane kresťanstvo vždy potrebovalo a potrebuje ľudí, ktorí budú vedieť stáť aj v praktickom vzdore voči svetu – voči svetu povrchnému, konzumnému, prispôsobivému. Potrebuje ľudí, ktorí budú vedieť brániť možnosti Boha v tomto svete. Ktorí sa budú usilovať nechať mu ešte aspoň pootvorené dvere, ktorí tieto dvere nepribuchnú konzumnou všednosťou a zdanlivou sytosťou svojho srdca preplneného vecami.

Možno je tá situácia dobrá na to, aby sa prejavila naša viera. Mysliteľ Kierkegaard hovorí, že kresťanstvo, v ktorom sú všetci kresťanmi ani nie je kresťanstvom. Kresťanmi sme podľa neho len vtedy, keď musíme prekonávať aj určitý odpor sveta. Kristus povedal sám svojim učeníkom, že budú vás nenávidieť, vláčiť pred vladárov a synagógy.

Prosme aj v tomto advente, aby sme si to aj my podľa príkladu Jána Krstiteľa uvedomili, aby sme nasledovali Krista v jeho úzkej a náročnej ceste a aby sme si ani teraz nepreplnili srdce všednosťami a banalitami. Amen.