Homília - 26. 12. 2005

Predvianočné vydanie novín SME vyšlo na prvej strane so želaním šťastných a pokojných Vianoc. Ako ilustráciu k svojmu blahoželaniu uverejnilo kríž v zamrznutej horskej krajinke. Môže sa zdať zvláštne, že kým vianočné vydania katolíckych týždenníkov prinášajú na prvých stránkach obrázky jasličiek, svetské noviny dajú na prvú stranu kríž. Nepomýlili si Vianoce s Veľkou nocou? Alebo im všetky kresťanské sviatky vychádzajú narovnako? Predpokladám, že pre mnohých ľudí je kríž jednoducho symbolom kresťanov, a keď niekomu tak neutrálne želajú „šťastné a pokojné“ v spojení s obrázkom kríža, chce sa naznačiť, že uznávajú kresťanský charakter Vianoc.

Kresťanský charakter Vianoc sa aj pri našich bohoslužbách nevyjadruje len pohľadom na jasličky, ale vždy aj pohľadom na kríž. Dnes, na sviatok sv. Štefana, na kríž tých, ktorí sa k Ježišovi hlásia, ktorí Ježiša ako Krista nasledujú, aj keď sú za svoju vieru prenasledovaní. Nenašiel som v našich príručkách informáciu, ako a prečo sa sviatok prvého mučeníka sv. Štefana slávi hneď po sviatku Kristovho narodenia. Uznávam však výhodu takéhoto umiestnenia v kalendári. Kresťanov, ktorí slávia Vianoce, tento sviatok odpradávna vyrušuje v romantickom dívaní sa na jasličky a vedie k otázke: Ako to myslím, ako to všetko okolo Ježiša Krista verím ja?

Sviatok sv. Štefana prináša niekoľko zaujímavých tém. Najskôr je tu pohľad do života prvej kresťanskej cirkvi. Bola to cirkev, ktorú tvorili ľudia židovskej národnosti, čo boli zároveň veriacimi podľa mojžišovskej starozákonnej tradície. Štefan patril do synagógy tzv. helenistov, teda po grécky hovoriacich Židov. V tej dobe neboli kresťania ešte od Židov oddelení, svoju vieru v Ježiša Nazaretského – že je Kristus, pokladali za zlučiteľnú so starou tradíciou Izraela. Skutky apoštolov zmieňujú Štefana najskôr v spojení s riešením jedného sociálneho problému medzi prvými kresťanmi. Tu je ďalšia zaujímavosť: Prvá cirkev vyriešila problém založením novej funkcie či služby. Podnes toto poverenie nazývame po grécky diakonát čiže služba. Poňatie služby sa rýchlo vyvíjalo. Diakoni, noví predstavitelia cirkevnej obce, sa nestarali len o sociálne veci, ale začali aj kázať, hlásať evanjelium a viesť často búrlivé diskusie s ostatnými členmi synagógy. V tomto vynikal práve Štefan. Lukáš v diele Skutky apoštolov vysvetľuje jeho mučenícku smrť (asi roku 37 po Kr.) ako následok toho, že vplyvné vedenie židovského spoločenstva v Jeruzaleme naďalej odmietalo vieru v Ježiša, že je Kristom. Štefan ich osobne veľmi provokoval, keď vo výklade Ježišovho posolstva šiel omnoho ďalej, ako šli pôvodní apoštoli. Štefanova smrť je vykreslená v Skutkoch ako veľmi podobná Ježišovej smrti, a to aj s prosbou k Bohu za tých, ktorí mu ubližovali. (Pane, nezapočítaj im tento hriech.) Pomocou správy o Štefanovej smrti Lukáš tiež vysvetlil, ako prišlo k rozšíreniu kresťanov z Jeruzalema do Judska a Samárie. Násilný čin časť kresťanov rozohnal z hlavného mesta, ale súčasne mal pozitívny výsledok – prispel k šíreniu viery v Krista v iných mestách a dedinách.

Čo sviatok sv. Štefana môže povedať dnes nám, kresťanom 21. stor.? Najskôr nás vedie k tomu, aby sme si všímali, čo riešime, o čom sa sporíme takpovediac doma, vo vlastnej cirkvi. Ak o nič, lebo na všetko máme úrady s dlhoročnou tradíciou, to by bol zlý znak, znak, že už netúžime mať Pánovho ducha. Iste, nemôže ísť o hocijaké spory, ale o vecné riešenia, ako sú napr. naše sociálne problémy, výchova našich detí k viere, zodpovednosť za hlásanie evanjelia dnes a pod. Keď prichádzam niekedy na poslednú chvíľu do sakristie, zvyknem sa opýtať: Nemeškáme už? A pani kostolníčka povie: Nie, lebo bez vás ako najdôležitejšieho nezačneme. Z jednej strany je to tak, z inej nie. Bezo mňa nezačne sv. omša, ale najdôležitejší nie som. Kresťania by sa nemali deliť na viac alebo menej dôležitých, len na rôzne povolaných. Tak ako prvá cirkev vedela poveriť zodpovednosťou nových ľudí spomedzi seba, mali by sme si aj my viac všímať a vážiť tých, ktorí sú povolaní medzi nami pracovať pre vec Kristovu. Hovorí sa, že človek rastie poverením. Aj Štefan tak vyrástol. Po krátkom čase nestaral sa už len o vdovy a siroty v obci, ale stal sa jedným z hlavných hovorcov celej obce. Podobné skúsenosti sú aj medzi nami. Dôležité však je, aby sa nik nedal viesť vlastnou túžbou presadiť sa, ale aby sa nechal viesť Pánovým duchom a chcel slúžiť. K takej službe patrí aj schopnosť ísť niekedy do krajných dôsledkov. Nie v hádke, ale vo vernosti. Hádavý človek sa nechá uniesť zlosťou proti protivníkovi. Kristov učeník ako bol Štefan, sa však nechá uniesť záujmom svedčiť o Kristovom oslobodzujúcom živote.

Čo príde, ak ma iní nepochopia, sa taký človek už nepýta. Býva to výsada mladosti, ale táto odvaha by mohla zdobiť aj starších a starých. Nebáť sa o seba, ale tešiť sa z viery a lásky, ktorú sme objavili v ukrižovanom a súčasne Bohom vzkriesenom Ježišovi. Nech nám v tom Boh pomáha, mladým i starým, a nielen na Vianoce!