Homília - 20. 11. 2005

Milí priatelia

Väčšine ľudí predstava kráľa pripomína niečo archaické, niečo, čo nepatrí do dnešných časov. Okrem toho slovo kráľ môže vzbudiť aj politické asociácie, spomienky na časy, keď cirkevné kniežatá predstavovali v niektorých krajinách politickú moc. A tak sviatok Krista kráľa môže byť mylne interpretovaný ako pokus kresťanstva reštaurovať – obnoviť niečo zo svojej politickej moci. Tiež môže vzniknúť podozrenie, že tento sviatok chce byť pre nás kresťanov akousi náhradou stratenej politickej moci.

Je naozaj zvláštne, že sviatok Krista kráľa bol zavedený až v dvadsiatom storočí, po prvej svetovej vojne, keď sa už väčšina monarchií, kráľovstiev rozpadla a kráľov vystriedali demokraticky zvolení zástupcovia ľudu. Na druhej strane je pravdou aj to, že tento vývoj sa onedlho nato skončil najväčším vojnovým konfliktom v dejinách ľudstva – druhou svetovou vojnou, ktorá akoby naznačila, že ľudstvo sa narábaniu s demokratickou mocou bude ešte len musieť bolestivo učiť. Možno práve v predtuche pred týmto neblahým vývojom cirkev chcela pripomenúť - pri všetkom tom nadšení z novovzniknutej vôle ľudu - že popri politickej moci je potrebná aj duchovná moc. Kráľ v tomto kresťanskom chápaní nepredstavoval neobmedzeného vladára, skôr vládcu, ktorý organizuje život svojho ľudu, dáva mu zmysel, alebo povedané rečou spisovateľa Exupéryho je akýmsi duchovným svorníkom – uholným kameňom - v stavbe ľudstva.

Nesmieme ale pritom zabudnúť, že Matúšovo evanjelium, z ktorého sme dnes čítali, predstavuje Krista naozaj ako vladára. A to nielen dnešný úryvok, v ktorom je Kristus vykreslený ako kráľ, sudca, ktorý pri poslednom súde súdi dobrých i zlých. Celé Matúšovo evanjelium je pokusom vykresliť po páde Jeruzalema Krista ako nového vladára, ktorý bude vládnuť tak Izraelitom ako aj Rimanom. Preto Matúšovo evanjelium uvádza hneď na svojom začiatku Ježišov rodokmeň –tak to bolo bežné u vladárov. Pre prvých kresťanov sa Kristus naozaj stal vladárom ich životov. Jeho náuka určovala konanie prvých kresťanov. Po prijatí kresťanstva  rímskou ríšou sa táto myšlienka prejavovala aj v kresťanskom umení, ktoré Krista znázorňovalo ako Pantokratora – mozaikou v apsidách kresťanských bazilík, na ktorej bol Kristus znázornený ako sediaci kráľ – sudca.

Nás môže tešiť, že tento vladár, ktorý vládne nie politickou mocou, ale svojimi mravnými požiadavkami, nežiada od nás nič ťažké a neuskutočniteľné. Veď kto z nás už v živote nepomohol trpiacemu, nenavštívil chorého, nenasýtil pocestného? Touto náukou a týmito skutkami Kristus vládne svetu, chce aby v ňom bolo viac medziľudskej lásky a milosrdenstva. Ako sa mu to darí, to posúdia dejiny. My si len ťažko vieme dejiny a našu kultúru predstaviť bez kresťanstva, postaveného na morálke milosrdenstva a lásky.

Dvadsiate storočie sa vyznačovalo v politike rúcaním autorít daných zhora. Možno aj kríza Boha, ktorá dolieha už aj na nás je súčasťou tohto smerovania. Do krízy Boha, patria aj otázky, kde bol Boh, keď trpel človek. Predstaviteľ židovskej náboženskej obce na Slovensku Peter Salner hovorí, že Židia - nielen na Slovensku, ale aj vo svete - po Oswieczime už skoro vôbec nepraktizujú svoje náboženstvo. Náboženstvo, židovstvo je pre nich dnes už len záležitosťou kultúry, nie vonkajšieho prejavu, vyznávania. Nečaká aj nás kresťanov podobný osud? Ako dopadne Kristus kráľ v dejjnách nášho sveta? Zvrhnúť ho ale nebude také jednoduché, aj z toho dôvodu, že sa pre tento prípad poistil ustanovením svojich nástupcov. Sú nimi trpiaci ľudia, núdzni, ktorých bude vo svete vždy dostatok. Sám v dnešnom evanjeliu hovorí, že trpiaci ho môžu v istom zmysle zastúpiť v jeho kráľovskom úrade. Vždy bude na svete autorita trpiaceho, vždy nám budú núdzni ľudia - tí čo sú odkázaní na našu pomoc. otvárať naše svedomie.

Na nás kresťanoch záleží, aby sme svojou činnosťou, svojim konaním vytvárali aspoň trochu lepší svet, svet, v ktorom sa otázky bolesti aspoň trochu zmiernia. Ak si uctievame Krista ako svojho ozajstného kráľa, nesmieme zabudnúť, že od jeho historického pôsobenia nemôžeme oddeliť naše pôsobenie v tomto svete. Jedine ak si uvedomíme svoju spoluzodpovednosť za stav božieho kráľovstva v tomto svete, jedine vtedy sme ozajstnými učeníkmi tohto kráľovstva, jedine vtedy má Kristov príbeh pokračovanie v živote okolo nás.

Ak teda premýšľame nad tým, aké by malo byť kresťanstvo v dnešnom svete – tak môže byť politické ale nie v tom, aby si mocou riešilo svoje otázky, či budovalo klerikálnu moc, ale snahou pomocou nášho konania urobiť život okolo nás trochu lepším. Možno sa pri tom budeme cítiť v dnešnom svete aj trochu osamelí. Možno budeme musieť si pritom pomáhať mystikou všedného dňa i modlitbou. Takýto príklad nám zanechal aj posledný blahorečený svätec cirkvi, páter Foucoult, ktorý žil ako pustovník na saharskej púšti medzi Tuaregmi, ľuďmi inej kultúry, inej viery, ani sa nesnažil ich obracať na kresťanstvo, snažil sa budovať len opravdivé vzťahy, aj keď nakoniec jeden príslušník tohto národa ho aj zabil. To bude asi aj úloha nás kresťanov vo svete v ktorom v budúcnosti nemusíme mať väčšinu. Apoštolovať svojim životom, hĺbkou života, o ktorú sa máme usilovať.

Ak teda dnes na záver sv. omše sa budeme pozerať a uctievať si Krista v Eucharistii v monštrancii, tak viďme v nej aj svoj život, snažme sa vidieť v Eucharistii aj životy ľudí, ktorí sú okolo nás. Nech nám nechýba mystika, ktorá nám bude umožňovať vidieť v Kristovi svojho blížneho a naopak vidieť v bližnom Krista. Amen.