Homília - 09. 10. 2005

Milí priatelia

Vypočuli sme si príbeh evanjelia, ktorý bol zjavne určený pre prvotnú cirkev. Prvotná cirkev oproti spoločenstvu izraelského národa sa zoskupila z pestrej zmesi tých, ktorí uverili v Krista, avšak nepatrili k tým pôvodne pozvaným, k tým, ktorí boli predurčení na spásu. Boli to deti tzv. pohanov, príslušníkov iných národov. No podobne ako iné príbehy biblie, ani tento nie je len zdrojom poučenia a povzbudenia pre prvotnú cirkev, ale aj pre nás.

Možno budeme zvedaví, kam nás Kristus v tomto obraze zaradí. Veď pravidelne chodíme do chrámu, mávame účasť na jeho hostine. Bude nás hodnotiť podľa toho, či máme alebo nemáme svadobné rúcho? Čo znamená svadobné rúcho? Aký stav duše? Kde sa dá náš životný postoj vylepšiť, čo by sme na Kristovu radu mali zmeniť? Dnes už naozaj mnohí ľudia do chrámu nechodia, alebo ak, tak len na veľký sviatok. Možno aj my niekedy premýšľame nad tým, čo nám bohoslužba dáva, čím prispieva k nášmu životu? Aj nás snáď láka možnosť uzavrieť sa do svojho súkromného života, do svojho súkromného šťastia. V dnešnej dobe sa veľmi rýchlo stráca to, čo ľudí spája, to, čo dáva nášmu ľudskému životu zmysel a význam aj poza hranicu individuálneho, osobného šťastia.

Jeden zo súčasných mysliteľov pripomína, že demokracia žije z predpokladov, ktoré sama nevytvára. Ponuky dnešného sveta sú aj pre nás lákadlami, tešíme sa možnostiam cestovania, väčšej ponuke na trhu a mnohým iným možnostiam. Hovorievame, že cirkvi síce nejde o demokraciu ako o najdôležitejší cieľ, aj keď sa o ňu tiež usilujeme, no napriek tomu sa ten trend prejavuje aj v samotnej cirkvi. Ani my už často nevieme vytvárať tie predpoklady, z ktorých kresťanstvo po stáročia žilo. Často máme problémy s odovzdávaním viery mladšej generácii. Možno žijeme ešte podobne ako tí pred nami, no nášmu životu už chýba základ. Spisovateľ Exupéry hovorieval o úlohe svorníka - kameňa, ktorý spájal celú klenbu, ktorý umožňoval, aby klenba držala pohromade, aj keď spod nej rozobrali lešenie. Naše náboženstvo nemôže sa uspokojiť s tým, že bude len tým lešením, ktorému bude chýbať svorník - živý Boh, ktorý nás inšpiruje v každodennom živote. Proces stavby je dôležitý, ale nesmieme zabudnúť na výsledok. S Bohom - s tým svorníkom by sme mali tvoriť krásnu klenbu života.

Dalo by sa to vyjadriť ešte aj inak. Boh nám ľuďom ponúka vzťah. Vzťah krásny, priamy, v ktorom sa nemusíme spoliehať na nič vonkajšie. Vzťah v ktorom Bohu dôverujeme nadovšetko a on dôveruje nám. Vzťah, v ktorom obe strany sú preniknuté vzájomnou láskou a dôverou. Orientálni ľudia pre takýto krásny vzťah mali obraz svadobnej hostiny. No táto láska, táto dôvera nie sú niečo samozrejmé, niečo, čo je tu samé od seba. Naopak treba to vždy nanovo obnovovať. Tí, čo žijú v manželstve, by nám asi vedeli rozprávať o tom, že ak chýba táto vzájomná dôvera, odovzdanosť jeden druhému, tak ľahko do vzťahu prenikne ľahostajnosť, nedôvera. Ľahostajnosť ľahko vyplní vákuum, prázdne miesto, ktoré ostalo po chýbajúcej odovzdanosti. Niečo podobné sa deje aj v našom ľudskom vzťahu k Bohu - ak prestáva byť Boh stredobodom nášho života, ľahko sa nám do duše vľúdi ľahostajnosť, nedôvera. Namiesto krásneho vzťahu prichádza strach, zrazu náš vzťah k Bohu určuje strach z Boha. Zrazu sa sústreďujeme na to, aby sme neprestúpili prikázanie. Náboženstvo dôvery vystrieda náboženstvo strachu. Vtedy sa snažíme o to, aby sme aspoň navonok splnili požiadavky kresťanstva. Vtedy už ide len o to či máme navonok oblečené svadobné rúcho, alebo nie. Ale chýba to duševné rozpoloženie, ktoré z nás robí ozajstných svadobčanov nebeskej hostiny.

Milí priatelia, Kristus nás volá nie preto, aby sme sa Boha báli. On chce aby sme s ním tvorili radostné spoločenstvo, oslavu života. Preto aj my si dnes položme otázku, či prijímame toto pozvanie, či sa niekedy nevyhovárame. Či nám nezatieňujú Boha rôzne iné hodnoty. Ak Kristovo pozvanie prijmeme, ono sa nám odmení plnohodnotnejším ším životom, v ktorom - ako hovorieva sv. Otec - nič nestratíme, naopak všetko dostane v živote to správne miesto. Dnes teda môžeme ďakovať Kristovi za toto pozvanie. Amen.