Homília - 02. 10. 2005

Milí priatelia

Slávime hodovú slávnosť, slávnosť v ktorej sa prelína sviatok nášho naháčskeho chrámu, jeho zasvätenia sv. Michalovi Archanjelovi s celoobecnou slávnosťou. Je v tom trochu symboliky, pretože chrám je nielen miesto modlitby, miesto sväté, ale zároveň je to aj miesto, ktoré nás ľudí v obci navzájom prepája. Chrám je miesto, kde sa stretávame s Bohom, ale zároveň sa tu stretávame aj medzi sebou, upevňujeme tu naše vzájomné spoločenstvo.

Oba tieto póly cirkevného života by mali byť vzájomne vyvážené, mali by sa dopĺňať. Určite by nebolo dobré, keby sme do chrámu chodili len z ľudských dôvodov a nehľadali tu Boha, ktorý chce náš život viesť k novým duchovným obzorom. Takéto chápanie chrámu a náboženstva odsúdil Ježiš v dnešnom evanjeliu, keď vyhnal predavačov z chrámu. Oni prišli do chrámu len z ľudských dôvodov, prišli tam za svojimi obchodmi, aj keď tie obchody súviseli s bohoslužobnou prevádzkou chrámu. Na druhej strane je zlé, keby sme v chráme hľadali Boha odtrhnute od nášho života, od ostatných ľudí. Keby sme sa len modlili k Bohu a nerozmýšľali nad životom a nad životnými potrebami seba a našich blížnych. Aj v tomto ohľade nám Kristus zanechal krásny príklad. Raz, keď kázal v sobotu v synagóge, neváhal prerušiť svoje kázanie v okamihu, keď si všimol, že úplne vzadu v kúte sa krčí neduživá, všetkými odstrčená žena. Riskoval škandál tým, že poruší zákon o sobote. Zavolal ju dopredu a rozhodol sa jej pomôcť, uzdraviť ju. Kristus nemal problém spájať v chráme dva najdôležitejšie póly nášho života - lásku k Bohu s láskou k blížnemu. Myslím si, že na to by sme nemali ani my zabúdať. Ak sme si minulý týždeň pripomínali, že sa dá posvätiť ľudská práca, ktorou napomáhame dielu stvorenia v prírode, tak v dnešnej dobe je potrebné posväcovať aj ľudské spoločenstvá, putá, ktoré nás navzájom spájajú. Inak nám hrozí, že naše životy budú síce viac navonok dokonalé, ale vnútorne čoraz viac izolované.

Náboženstvo, tak ako ho chápal Kristus bolo živé náboženstvo, bol to živý vzťah k Bohu a k druhým ľuďom. Kristus kritizoval náboženskú potuchnutosť, zvykovosť svojich súčasníkov, kritizoval keď vo svojej nábožnosti ustrnuli. Kritizoval, keď sa ľudia nazdávali, že nábožnosť možno splniť len vonkajším skutkom v chráme. Tým všetkým zanechal aj nám príklad, ako my máme budovať našu nábožnosť a naše farnosti, aby z nich boli chrámy postavené zo živých kameňov. Kostol a farnosť nie sú len miestom, kde len udržiavame náboženské zvyky. Mali by to byť živé miesta, ktoré nás posúvajú v našom živote ďalej. Malo by to byť miesto, kde spoločne rastieme v prežívaní života. Nábožnosť by nám nemala byť len ladením klavíra, formálnou zbožnosťou odtrhnutou od žiovta, bez toho aby sme na tom klavíri hrali. Naopak mala by byť životom, hudbou, ktorú s pomocou dobre naladeného klavíra hráme. Dôležitá je samotná hudba, život ktorý žijeme.

V tento týždeň som čítal v časopise Zrno o rehoľnej sestričke, ktorá sa v Snine venuje rómskej mládeži. Začínala s katechézou, potom zistila, že to nestačí, nadväzovala s rómskymi deťmi osobný kontakt, brávala ich na návštevy, na turistiku, učila ich správnej starostlivosti o život a hygienu, neskôr bez akýchkoľvek odborných znalostí začala s nim hrávať divadlo, postupne sa ich súbor vypracoval medzi najlepšie mládežnícke súbory v republike. Dnes jadro jej práce tvorí zamestnanie na mestskom úrade v Snine na odbore sociálnych vecí: Tu v rehoľnom habite, spolu s ďalšími civilnými pracovníčkami sa venuje riešeniu rómskych problémov. Aj keď nezatajovala ťažkosti, ktoré pri svojej práci s Rómami má, prvý krát som tu mal pocit, že keď sa chce, všetky tieto problémy sa naozaj dajú riešiť. Mal som pocit, že táto sestrička sa v živote posúva vždy ďalej, aj keď ako sama hovorí, síce celý život robí to isté, len to robí vždy pod iným zastrešením. Z rozhovoru bolo vidieť, že táto žena neustále rastie, že problémy vidí stále v novom svetle, tak ako ich za pochodu aj zároveň rieši. Na ťažkosti hovorí, že v živote sa drží hesla: "ak sú na ceste problémy, tak vedz, že si na správnej ceste.

Takto nejako by sme mali aj my napredovať v našej nábožnosti, ktorej sa tu našom chráme učíme. Mali by sme smerovať od jedného vyriešeného problému k druhému. Tu v chráme by sme sa mali učiť rásť vo vzťahu k Bohu, rásť vo vzťahu k druhým ľuďom. Ak niekto hovorí, že cirkev by sa v tom či onom mala zmeniť, tak nečakajme nejaké zázračné ovocie tej či onej zmeny. Jediné čo pomáha je, ak sa my jednotliví kresťania budeme meniť, ak budeme vedieť riešiť problémy našej viery, nášho života. Ak sa neuspokojíme s tým, že budeme v našich chrámoch stáť na jednom a tom istom mieste. K zmene nás vyzýva Kristus aj v dnešnom evanjeliu. Pretože on naozaj nechce, aby sme v živote stagnovali.

Chrám je pre nás domov, kde sa tomuto učíme. Chráňme si ho, starajme sa najmä o ten duchovný chrám, ktorým sme my sami. Snažme sa tento chrám mať radi, tak ako máme radi svoj rodinný domov. A udržiavajme ho svojou modlitbou a svojimi skutkami. Amen.