Homília - 17. 07. 2005

Milí priatelia

Cez uplynulý dovolenkový týždeň som navštívil niekoľko posvätných miest. Miest, ktoré sú späté so životom konkrétnych svätcov a tiež dva kláštory, v ktorých žijú mnísi. Asi nie som sám, koho podobné posvätné miesta priťahujú. Uprednostňujem ich pred inými historickými pamiatkami, pretože z týchto miest na človeka dýcha atmosféra stáročnej modlitby mníchov i desiatok generácií pútnikov. Je zvláštne, že aj v krajinách, kde bohoslužby sú len skromne navštevované, prichádzajú aj mimo akýchkoľvek veľkých organizovaných pútí v hojnom počte ľudia, aby sa súkromne pomodlili a meditovali na týchto miestach. Vtedy mi býva aj trochu ľúto, že na Slovensku nemáme podobné stáročné kláštory a opátstva, ktoré ľudí učili nielen duchovnosti - modlitbe ale aj starostlivosti o krajinu, o prírodu, šírili medzi ľuďmi pestovanie liečivých rastlín zdravú výživu, a učili životu v skromnosti a v poriadku. Ich hlavné heslo bolo „modli sa a pracuj“. Posväcovali tak

Hovorím o týchto veciach, pretože trochu súvisia s evanjeliom dnešnej nedele. Ježiš v ňom obrazne hovorí o božom kráľovstve tiež ako o mieste, lepšie povedané o roli, na ktorej je zasiate dobré i zlé semeno. Pšenica i kúkoľ. Na otázku či treba kúkoľ vyzbierať a vyhodiť ho odpovedá, že treba všetkému nechať čas. Voľakedy sme božie kráľovstvo brali miestne skôr v tom zmysle, že sme ho označovali ako nebo – teda miesto, kam sa človek môže dostať po smrti. Dnes vieme, že viac ako o miesto sa jedná o ducha, ktorý by mal byť spoločný nám kresťanom. Že by to mala byť iskra, ktorú máme mať my všetci kresťania, či bacil, ktorým sme v dobrom zmysle nakazení. Božie kráľovstvo začína tam, kde ľudia sa usilujú nastoliť lásku, pravdu, spravodlivosť. Ak by sme mali o ňom hovoriť ako o mieste, tak potom je to miesto, kde vládne medzi ľuďmi ozajstný pokoj. Nie pokoj lenivých ľudí, ktorým sa nič nechce, ale pokoj ľudí, ktorých spája spoločné úsilie o dobro. Teda božie kráľovstvo sa nemôže šíriť násilím, tým, že by zaberalo nejaké územia – nie ono rastie skôr nebadane - nepatrne, rastie v srdciach ľudí, ktorí sa ku Kristovi chcú prihlásiť svojim životom. Rastie nebadane, no keď sa v nás naozaj zahniezdi, potom môže naozaj postupne prekvasiť celú spoločnosť.

Asi preto sú v dnešnom evanjeliu pospájané viaceré priklady. Podľa nich by sme sa proti Kristovi previnili vtedy, keď by sme chceli jeho kráľovstvo šíriť nasilu. Previnili by sme sa aj vtedy, ak by sme boli príliš nedočkaví. Keby sme čakali, že ono hneď narastie. Previnili by sme sa, keby sme to, čo dozrieva v srdci človeka chceli inštitucionalizovať, vnútorné nahradiť vonkajšími ukazovateľmi.

Asi každý kto chce patriť Kristovi si kladie otázku, ako to mám dosiahnuť, aby o mne raz mohol Kristus povedať, že som tou pravou pšenicou. Aby o nás všetkých raz na konci čias nemusel vyhlásiť, že sme žili zle, že sme šírili okolo seba len samý kúkoľ. Voľakedy sa v cirkvi najviac zdôrazňovali sviatosti. No niekedy mám strach, že u ľudí, ktorí nerozumejú tomu, o čo ide je to akoby sme chceli robiť hostinu s ľuďmi, ktorí si vnútorne nemajú čo povedať. Koncil nás vrátil k tomu, aby sme viedli s Kristom dialóg, aby sme mu v duchu kládli otázky, aby sme sa ho pýtali, čo vlastne nám tým, či oným chcel povedať, aby sme sa ho pýtali, ako by sa asi v tej ktorej situácii zachoval on na našom mieste. Až na základe takéhoto dialógu, rozhovoru s Kristom môžeme potom prísť k nemu, a sláviť s ním slávnosť.

Ak by sme si chceli položiť otázku, kde sú dnes posvätné miesta, kde sú dnešné kláštory, ku ktorým môžu iní chodiť osviežiť svoje duchovné sily, tak by sme to mali byť my, dnešní kresťania. My by sme mali vo svojom srdci, vo svojom strede nosiť Krista. Napriek všetkým neúspechom a nezdarom na tejto ceste, by sme mali vedieť kráčať ďalej. V nás by Kristus, jeho láska, jeho pokoj, spravodlivosť mali byť tým, čo nás učí nielen posväcovať našu prácu a náš život. Kristus a jeho kráľovstvo by v nás mali organizovať náš život do určitého poriadku, v ktorom má svoje miesto každodenná modlitba, i návšteva bohoslužby. Kristus by nás mal viesť k záujmu o spoločenstvo s inými, aby sme nezabúdali na ostatných, nemysleli len na seba. Božie kráľovstvo by nás malo viesť aj k tomu, aby sme boli pohostinní so svojimi duchovnými darmi aj voči tým, ktorí možno prídu len tak nakuknúť, a nedokážu sa pridať k našej modlitbe, k našej duchovnosti. Aj im by sme mohli a mali ponúknuť niečo z pokladu nášho srdca.

Dnešné evanjelium a jeho výzva aby sme neboli príliš horliví v trhaní kúkoľa mi pripomenuli, že pred mnohými rokmi v Rakúsku biskupi zakázali kňazom nadávať na vianoce tzv. ročiakom, teda tým čo chodia do kostola len dvakrát do roka. Hovorili, snažme sa využiť, že vtedy sú v kostole, snažme sa im niečo pozitívne sprostredkovať, nie im práve vtedy nadávať.

Prosme aj my pri dnešnej sv. omši: Bože daj, aby sme cez Krista vedeli prichádzať k tebe, aby sme vedeli byť tvojou roľou, tvojim kláštorom, miestom, ktoré svedčí o tebe v dnešnom svete, aby sme vedeli prichádzať na hostinu tvojej lásky, na hostinu, ktorá nás očisťuje od škvŕn našich hriechov a vedie nás k Tebe. Amen.