Homília - 10. 07. 2005

Milí priatelia

Týždeň čo týždeň sa stretávame tu v chráme a počúvame Ježišove slová. Počúvame Krista a snažíme sa prijímať Ho do svojho srdca, prijímať ho do svojho života. Možno sa nám to darí raz viac, inokedy menej. Za tie roky by sme však mali aspoň v hrubých rysoch pochopiť, o čo Kristovi išlo. Mali by sme pochopiť, čo je jadrom jeho posolstva. Tak aby sme to možno sami vedeli vysvetliť inému človeku, keď sa nás na to spýta. Ale nielen to, dnešné evanjelium nám pripomína ešte jednu dôležitú vec, totiž, že božie slovo má v nás prinášať úrodu. Teda, ono je nielen na počúvanie, ono sa chce dotknúť nielen nášho srdca, nášho rozumu, ale ono chce cez naše ruky a cez naše nohy získať nanovo telo, chce sa uskutočňovať v našom živote.

Na to, ako sa to má robiť, na to nejestvuje jednoznačný návod a recept. Asi to ide najprv cez porozumenie: tak ako apoštoli by nám malo byť dané aby sme Ježiša pochopili. Aby sme nehľadali len pekné slová, pekné obrazy, či pekné príklady v kázni, ale aby sme za tými obrazmi a slovami hľadali život, svoj vlastný. O apoštoloch mohol povedať Kristus, že na rozdiel od masy učeníkov im je dané spoznať tajomstvá božieho kráľovstva. My dnes žijeme v svete, v ktorom veriť v Boha už nie samozrejmé, tak ako to bolo dajme tomu pred 50 rokmi. Preto aj my - všetci veriaci - by sme sa mali posúvať bližšie k učeníkom, k apoštolom, ku Kristovi. Druhý vatikánsky koncil zdôrazňoval, že všetci veriaci majú účasť na Kristovom kráľovskom, prorockom a kňazskom úrade. Už by nemal byť veľký rozdiel medzi vierou kňaza a veriaceho laika. Pretože aj jeden aj druhý sme povolaní žiť svoju vieru svojim životom. Žiť ju všade tam, kam nás život postavil.

Kresťan nie je len ten, kto chodí do kostola, aj keď je to dôležité, ale skôr ten, kto svoju vieru žije v každodennom živote. Ani nám by nemalo stačiť, aby sme len počúvali Krista, a v živote ostávali pasívni. Možno tak ako za čias Krista bola vrstva aktívnych Ježišových poslucháčov a masy ktorá Krista vyhľadávala skôr nezáväzne, tak aj my by sme sa mali snažiť patriť skôr k tým, čo Krista pochopia, porozumejú, ktorí to kresťanstvo v živote žijú. Pretože Kristus v dnešnom evanjeliu povedal jednu vážnu vetu – to má, tomu sa ešte dá, kto nemá, tomu sa vezme aj to čo má. Bolo to povedané práve v súvislosti s masou ľudí, ktorá zostávala len pri počúvaní Krista, ale tie jeho slová neuskutočňovala.

Myslím si, že to patrí k tajomstvám života, že každé dielo a nakoniec aj každý vzťah buď rastie, alebo zakrnieva. My niekedy sa chceme uspokojiť v živote vo vzťahoch aj v kresťanstve s tým čo je. Akoby sme si povedali, dosť už, mne stačí, čo sa už budem ďalej namáhať. Veď si treba aj trochu oddýchnuť. Iste, no život nás aj učí, že v takých chvíľach, keby sme si úrodu svojho života chceli ponechať pre seba, a ďalej už len z nej žiť, tak sa nám postupne stratí. Ak roľník zjari nenašiel odvahu a čas už len z nej žiť, tak sa nám postupne stratí. Ak roľník zjari nenašiel odvahu a časť svojej úrody nerozhodil širokým rozmachom po poli, tak prišiel aj o to čo mal. Život vždy nás volá ďalej, volá nás kráčať k ďalším obzorom. A tak je to aj s vierou v Krista. Ona sa nedá len ochraňovať, máme mať odvahu vždy znovu ísť ďalej. Buď v živote alebo vo viere rastieme, alebo zakrnievame. Myslím si, že to je zákonitosť života, ktorú musíme pochopiť, prijať, naučiť sa s ňou žiť. Dnešné evanjelium nás vyzýva, aby sme sa nebáli tú hru vždy nanovo podstúpiť. Pretože evanjelium nám aj sľubuje odmenu – život v plnosti, a to nielen kedysi na druhom svete, ale aj naplnený život už tu na tomto svete. Nesľubuje nám síce život ľahký, bezstarostný, pretože ten by nemal svoju cenu, ale život plný.

Prosme aj my pri dnešnej sv. omši, aby sme sa nebáli za týmto životom vykročiť, aby sme sa ho nebáli hľadať. Vtedy Kristus aj náš život bude môcť uzdraviť, a my budeme môcť priniesť úrodu svojich životov. Amen.