Homília - 26. 06. 2005

Milí priatelia

Ak sme dnešné evanjelium počúvali pozorne, neušla nám jeho ostrá výzva, možno sme sa až v duchu zachveli, lebo sa nám zdalo, že Kristus necitlivo vstupuje do toho najposvätnejšieho, čo je v nás. Pýtame sa, prečo Kristus chce narušiť tie najčistejšie putá, ktoré spájajú ľudí na tomto svete, prečo vstupuje do citov, ktoré viažu rodičov s deťmi, citov, ktoré spájajú navzájom rodiny? A prečo oproti tým najprirodzenejším zväzkom zrazu vyzdvihuje kríž a nasledovanie jeho samotného? To sú vážne otázky, na ktoré by sme mali hľadať rovnako vážne odpovede.

Ak sme úprimní voči sebe a voči životu, potom musíme priznať, že v každom z nás je skrytá túžba po svojom vlastnom osobnom, súkromnom šťastí. Toto šťastie si chceme vydobyť nezávisle na okolitom svete, často nám je ten okolitý svet akoby ukradnutý. Niekedy máme pocit, že to naše osobné šťastie a to, čo od nás očakáva spoločnosť sú akoby v protiklade. Výsledkom je skrytá rebélia voči okolitému svetu, voči spoločnosti, akoby sme si hovorili, že tí ostatní sú mi ukradnutí, mne záleží len na mne samom. Ak sme však teraz úprimní voči sebe, tak musíme priznať, že v takomto pocite je kus nezrelosti, kus nedospelosti. Pretože opravdivé šťastie nemusíme hľadať len v postoji oproti iným , oproti spoločenstvu s inými, ale aj spolu s nimi. Kristus nás chce priviesť k záujmu o spoločenstvo, ktoré je trochu širšie ako len okruh našich najbližších.

Práve cirkev, spoločenstvo veriacich, bratov a sestier v Kristovi, farnosť je miestom, kde môžem prekonať svoj individualizmus a otvoriť sa trošku aj tomu širšiemu svetu. Pretože farnosť je spoločenstvo bratov a sestier. Ak sa navzájom oslovujeme bratia a sestry chceme tým dať najavo, že sme si jednoducho daní – všetci bez rozdielu navzájom. Pretože bratov a sestry si nevyberáme, oni sú nám vždy daní, voči bratom a sestrám cítime určitú zodpovednosť. To nie je spoločenstvo, ktoré nám môže byť ukradnuté. Pokiaľ v tých druhých vieme vnímame bratov a sestry, potom sa nerozhodujeme, či pôjdeme alebo nepôjdeme do kostola podľa toho, či sa mi chce alebo nie, ale aj podľa zodpovednosti voči tomuto spoločenstvu. Tak ako pri rodinnej oslave nehľadíme len na to, či sa mi dnes chce alebo nechce, ale skôr cítime určitú zodpovednosť voči rodine. Radšej si aj dovolenku tak upravíme, aby sme na tú rodinnú slávnosť mohli prísť. Podobne by to mohlo byť aj so slávením nedele alebo sviatkov vo farnosti. Mali by sme sem prichádzať nie z donútenia, ani nie na základe svojvôle, ale pretože cítime zodpovednosť voči spoločenstvu bratov a sestier, zodpovednosť aj i nášmu bratovi vo viere – voči Kristovi. Myslím si, že toto nás v živote tiež pohýna, aby sme sa vedeli otvoriť aj k širším okruhom ľudí, aby sme sa neuzatvorili len do svojho súkromného izolovaného šťastia.

Ak teda v dnešnú nedeľu počúvame o určitom obmedzení našich súkromných túžob, nechápme to ako obmedzovanie svojho šťastia. Berme to skôr ako otvorenie sa k širším horizontom. Ten kto príliš myslí len na seba obvykle seba a vlastnú spokojnosť ani nenájde. Len ten, kto hľadá aj niečo hlbšie, niečo väčšie, dôležitejšie a krajšie ako je vlastná realizácia, ten potom prostredníctvom toho väčšieho cieľa nájde aj sám seba. Kresťanstvo nám chce poskytnúť práve takýto hlbší vznešenejší zmysel. Taký, kvôli ktorému je hodné žiť i mrieť. Taký, ktorý posväcuje všetko v živote. Teda nie je pravda, žeby Kristus nemal rád človeka, nemal rád náš život. Naopak, on im chce dať hĺbku a krásu. Kristus oslobodzuje našu lásku, aby nebola sebecká, neslobodná a uzavretá. Tá sebecká láska totiž neprináša šťastie. Kto si chce zachovať život stratí ho, kto ho daruje pre mňa, nájde ho. To je jednoduchá, ale vážna veta, ktorú by každý z nás mal v živote rozumieť. Za to prosme aj pri dnešnej sv. omši. Amen.