Homília - 19. 06. 2005

Milí priatelia

Keď si bežný človek vypočuje dnešné evanjelium, tak pravdepodobne mu zostane v hlave zmätok. Kristus nás vyzýva k otvorenosti pred ľuďmi, potom hovorí o zabíjaní tela a duše a nakoniec vyzýva k ochote vyznať ho pred ľuďmi. Na prvý pohľad tieto vyjadrenia navzájom nesúvisia. Pre niekoho kto ich pochopil môžu znamenať veľa, iného nechajú ľahostajným. Záleží od toho, aký most si človek nájde na preklenutie priepasti medzi nami a Kristom. Tá priepasť je nielen časová, dnešný človek má často pocit, že jeho život sa odohráva kdesi úplne inde. Keď ľudia v minulosti chceli nasledovať Krista, tak odchádzali do ticha kláštorov a ešte predtým odchádzali do samoty púšte. Mali pocit, že tam, v odlúčení od zhonu sveta sa dá najlepšie nájsť Kristus. To však bolo sčasti nedorozumenie. Pretože Kristus síce určité obdobie svojho života žil aj na púšti, ale na druhej strane sa nevyhýbal ani mestu, hostinám a pozvaniam do spoločnosti. Pred pár desaťročiami taliansky autor duchovnej literatúry Carlo Caretto napísal knihu „Púšť uprostred mesta“. V nej sa snažil vysvetliť svojim čitateľom, že kto chce nasledovať Krista, nemusí odchádzať z tohto sveta, naopak, Krista možno objaviť aj v ňom.

Myslím si, že podobný úmysel mal aj evanjelista Matúš. Kristus v jeho podaní nekladie neuskutočniteľné požiadavky na spásu, na dosiahnutie večného života. Ježišovi podľa Matúša išlo skôr o naplnenie zákona, Ježiš nekladie na nás ľudí neznesiteľné bremená, skôr žiada skutky milosrdenstva, odpúšťania. A tak aj my si môžeme s úľavou povedať, že kto z nás už neodpustil inému, kto z nás už nepodal hladujúcemu krajec chleba, či smädnému pohár vody. Najmä vtedy, keď si uvedomujeme, že aj my sami sme odkázaní na pomoc iných a na odpustenie iných. No na druhej strane, Ježiš má aj určité nároky. Nestačí sa len hlásiť k nemu slovami, je potrebné konať aj určité skutky – skutky mravnosti. V dnešnom evanjeliu dokonca žiada od nás radikálne prihlásenie sa k nemu. Máme Ho prijať a nebáť sa pritom ľudí, nemať obavy, pretože Boh sa už postará o všetko potrebné. Kristus tu vyznieva ako vladár, ktorý vládne mravnými požiadavkami a nárokmi. Vladár, ktorý síce kladie na svojich verných určité jarmo, ale zachovávanie tohto jarma je príjemné a ľahké lebo vedie k plnšiemu životu. Namiesto rituálnych predpisov židovského náboženstva žiada skôr zachovávanie praktickej mravnosti. Namiesto slovosledu prikázaní žiada skôr zachovanie ich ducha. A dodáva, že každého, kto ho týmto spôsobom vyzná pred ľuďmi, aj On vyznám pred svojim Otcom, ktorý je na nebesiach. Vyznať Krista nie je len nosenie krížika, či prežehnanie sa na verejnosti, je to skôr prihlásenie sa ku Kristovi zachovaním jeho ducha, jeho mravnosti.

My niekedy v tomto podliehame skôr módnym smerom, trendom v spoločnosti. Často vyznávame skôr to, čo je módne, moderné, čo je trendy, ako hovoria mladí ľudia. To je ale skôr vonkajškové vyznávanie hodnôt. Viem napríklad, že za posledných 20 rokov sa cirkev na Slovensku nejako podstatnejšie nezmenila. A napriek tomu jej preferencie najprv išli prudko hore a v poslednej dobe je to zase skôr opačne. Keďže Cirkev samotná sa za tú dobu nemenila, nie je to tak trochu aj dôkaz prelietavosti ľudí v duchu hesla „kam vietor tam aj plášť“? Ak si znovu položíme otázku, ako môže dnešný človek prekonať priepasť, ktorá ho oddeľuje od Krista, ako aj my môžeme uznať Krista za vladára svojich sŕdc, tak odpoveď bude asi rôzna. Odpovede nám prináša sám život. Niekto Krista objaví cez radosť a lásku, iný zase cez bolesť a sklamanie. Niekomu je Kristus odpoveďou na otázky jeho života a zase inému Kristus skôr dáva otázky a nenecháva ho v živote ustrnúť na mieste. Život sa nedá vopred naprogramovať. Dôležité je, aby sme pred hlbším chápaní života neutekali, aby sme život svojej duše neutesňovali napríklad útekom do povrchných riešení, či do povrchnej zábavy.

Pokiaľ sa toho vyvarujeme, pokiaľ sa budeme snažiť o mravný život, o dobro, tak potom aj my môžeme nájsť a vyznať Krista. Vtedy pochopíme, že naozaj sa treba v prvom rade obávať o život svojej duše. Vtedy pochopíme to, čo zdôrazňujú dvaja poslední pápeži pri stretnutiach s mladými ľuďmi: „nebojte sa – s Kristom nestratíte nič z toho, čo je v živote krásne. Naopak spolu s ním to nájdete ešte v bohatšej a hojnejšej miere“. Za to sa modlime aj my pri dnešnej sv. omši, aby potom raz na konci časov mohol Kristus naozaj aj nás vyznať pred svojim Otcom, ktorý je na nebesiach. Amen.