Homília - 05. 06. 2005

Milí priatelia

Možno aj my si niekedy kladieme otázku ako Ježišovi súčasníci – s kým sa máme priateliť, podľa čoho si máme vyberať ľudí do svojej blízkosti. Priateľstvá na nás vplývajú a je dobré, ak si s priateľmi rozumieme v podstatných životných otázkach. K takým patrí aj náš názor na svet či na otázky dobra a zla. Okrem najbližších priateľov ale máme aj širší okruh kamarátov a tam to už býva pestrejšie. Kamaráti nie sú až tak precízne vyberanou skupinou ľudí, často nás na určité obdobie spojí dohromady náhoda – príkladom sú školské kamarátstvá. V kamarátstve musíme prekonať často veľké vzájomné rozdiely. Niekedy to býva ťažké a len za cenu určitej tolerancie sa vieme kamarátiť s inými ľuďmi. Často ale práve v takomto okruhu môžeme vykonať veľa dobra.

Dnes sme počuli v evanjeliu o spôsobe, akým vstupoval do vzťahov Ježiš Kristus. Ježiš ponúkal svoje priateľstvo všetkým bez rozdielu, často akoby mal zvláštnu záľubu v ľuďoch, ktorí boli ostatnou spoločnosťou odstrkovaní. Ježiš nemal problém prekonávať rozdiely medzi ním a tými druhými ľuďmi, pretože ich prekonával láskou k druhému človeku. Zaujímal sa aj o chorých, nevládnych, trpiacich, odstrkovaných. K nim patrili aj hriešnici. Ostatní sa ich štítili, aby si náhodou stykom s nimi nepokazili svoje dobré meno. Zo strany farizejov to bol egoizmus, snaha uchovať si spoločenský image, prestíž. Ježiš im tieto zabehnuté chodníčky narúšal.

Dnešné evanjelium prezrádza aj motív Ježišovho konania. Ježiš ponúkal druhým ľuďom priateľstvo bez rozdielu, pretože chcel druhých liečiť, uzdravovať. Prišiel liečiť naše neduhy. On vedel, že zdravie človeka pramení v jeho vnútri, v jeho mysli, v jeho srdci. Chcel z nás sňať naše bolesti, depresie, zraňujúce odmietania inými ľuďmi, chcel nás uzdraviť z našich obáv aj z našej neistoty. Ten uzdravovací proces sa deje tam, kde človek vie prijať do srdca Ježišovo posolstvo o božom kráľovstve – o kráľovstve lásky, spravodlivosti, pravdy a pokoja. Toto posolstvo nás lieči.

Možno by sme si aj my môžeme položiť otázku ako chápeme Ježišovu liečivú činnosť. Väčšina ľudí si na Krista spomenie vtedy, keď sme vážne chorí, keď by sme si priali nejaký zázrak. Kristus má byť potom tou príslovečnou poslednou slamkou, ktorej sa chytá topiaci. Možno ešte prisudzujeme Kristovi a náboženstvu určitú schopnosť ozdravovať morálku tohto sveta. Ale zvyčajne tam to končí. Zdravie je ale širší pojem. Aj svetová zdravotnícka organizácia si pomáha pri definícii zdravia slovami, že človek je zdravý vtedy, keď je schopný milovať a pracovať. Táto definícia naznačuje niečo zo šírky danej problematiky. Zdravie nie je len o tom, či máme alebo nemáme chorobu. Zdravie je aj o tom, aký svet vytvárame okolo seba. Ide napríklad aj o vzťahy, spoločnosť, ktorú pomáhame vytvárať. Nie nadarmo hovoríme o zdravej alebo o chorej spoločnosti. Ide ďalej aj o spôsob, ktorým vieme prekonávať aj ohrozenia svojho života, katastrofy, to čím je náš život ohrozený – starnutím, chorobami, nepokojmi, katastrofami, ktoré niekedy číhajú nebadane na náš život. Ide aj o to, ako vplývame na ľudí okolo nás.

Jestvujú ľudia, ktorí sú síce aj zdraví a ani nehrešia, ale šíria okolo seba kyslé vzťahy. To nie sú ľudia, ktorí prijali do svojho srdca Ježiša. Pretože prijať Ježiša znamená šíriť okolo seba aj dobrú náladu, aj humor pretože to sú hodnoty, ktoré tiež vyrastajú z uzdraveného srdca človeka. Kristus toto uzdravenie ponúka aj nám, on nám ho dáva vo svojej cirkvi, v ktorej sa neúnavne opakuje ohlasovanie božieho kráľovstva.

Prosme pri dnešnej sv. omši za to, aby sme vedeli toto kráľovstvo božie prijať do svojho srdca, do svojho života. Ježiš prichádza aj k nám, nech sme akokoľvek hriešni či nešťastní. On nás chce volať na cestu, ktorá je síce náročná, ale je to zároveň tá najkrajšia cesta životom. Prosme preto, aby sme sa na ňu vedeli vydať a aby sme vedeli k božiemu kráľovstvu pritiahnuť aj iných ľudí, našich blížnych, s ktorými sa aj my stretávame. Amen.