Homília - 22. 05. 2005

Milí priatelia

V našom živote počúvame a sledujeme rôzne príbehy. Najdôležitejší pre nás je príbeh nášho vlastného života, príbeh neopakovateľný, ktorý píšeme jednotlivými skutkami nášho života. Pokiaľ sa tomuto príbehu úprimne venujeme, pokiaľ sledujeme jeho smerovanie, pokiaľ zápasíme o svoj rast, tak myslím si, že je to dobré. No moderná doba ponúka aj mnohé tzv. zástupné príbehy. V časopisoch a na obrazovke sledujeme osudy športovcov, hercov, rôznych televíznych moderátorov a aj vymyslené príbehy z filmov, televíznych seriálov. Mám pocit, že z týchto príbehov sa v posledných rokoch vytráca úmysel motivovať nás k nejakým väčším výkonom, k budovaniu lepšej spoločnosti, už nás ani neburcujú k zápasu za lepšiu budúcnosť. Takáto snaha postupne vymizla a dnešné masovo konzumované príbehy sú často už len akousi plagátovou plochou, ktorej účel je poskytnúť priestor na reklamu. Jednoducho ide o to, aby bolo na čo „nalepiť“ všadeprítomnú reklamu. Mám pocit, že takéto príbehy nás už k ničomu dobrému nemotivujú a od skutočného života nás skôr odvádzajú.

Kresťania a aj naši starší bratia vo viere Židia si od pradávna rozprávali príbehy o Bohu. Tieto príbehy boli motivačnými príbehmi. Ony nás chceli povzbudiť na ceste za dobrom. Niekedy si kladiem otázku, prečo o tieto príbehy nie je v dnešnom svete veľký záujem. Nikdy to nemali ľahké. Nie snáď preto, žeby človek nevedel veriť. Tie príbehy boli jednoducho často nepohodlné. Ony nás zasahovali rovno do nášho srdca, chceli zmeniť naše zmýšľanie. Nechceli nás zotročiť, ale naopak chceli nás vyviesť k tej najkrajšej slobode, k slobode lásky. No to znamenalo byť k sebe náročnejší, neuspokojiť sa s povrchnosťou. V prvom čítaní sme počuli o Mojžišovi, ktorý v mene vyvoleného ľudu uzavrel s Bohom Stvoriteľom zmluvu na vrchu Sinaj. Túto zmluvu si Izraeliti mali vpísať do svojho srdca, mala im svietiť na ich putovaní do zasľúbenej zeme. Boh už pre nich nebol krutým vladárom, ale milosrdným láskavým Otcom, ktorý je zhovievavý a chce aby jeho deti dorastali do zrelosti v láske. Boh od čias Mojžiša sa jasne prejavil ako ten, ktorý stojí na strane človeka, a ešte viac to ukázal v Ježišovi Kristovi, ktorého Boh neposlal na svet, aby svet odsúdili , ale aby ho spasil. Zákon nemal byť jarmom, ktoré im malo strpčovať život, ale svetlom, ktoré ich malo viesť k tomu, aby sa stávali ľuďmi radosti, šťastnými ľuďmi.

No už od počiatku bolo zrejmé, že človek je náchylný uctievať si zlaté teľa, bohov, ktorý budia strach a hrôzu. Ak človek nemá svojho krutovládcu, ľahko ho nahradí nejakým mýtom, býkom, ktorému sa klania. Tak to bolo pred 3000 rokmi a tak je to ešte aj dnes po mnohých storočiach. Švajčiarsky básnik a kazateľ Kurt Marti píše, že „na začiatku nebola viera v Boha, ale osobná skúsenosť jeho prítomnosti. Mojžiš je človek, ktorý bol otvorený pre vlastné skúsenosti, zážitky, ktoré sa odlišovali od skúseností a zážitkov ostatných jeho súkmeňovcov. Možno že aj temnota našej súčasnosti by sa aspoň trochu rozžiarila, keby sa viac ľudí odvážilo, byť samými sebou, byť jedincami, neviesť sa len v stáde, ale byť sami sebou, a tak sa s očakávaním otvoriť novým skúsenostiam.“ (K. Marti Bundesgenosse Gott, Zurich 1992).

V dnešnú nedeľu si my kresťania pripomíname, že Boha v našom živote stretávame rozmanitým spôsobom. Raz ako Stvoriteľa, inokedy ako Ježiša Krista, ktorý sa kvôli nám stal človekom a žil podobne ako my, a zasa inokedy ho stretávame ako Ducha Sprievodcu, ktorý nás sprevádza na našej ceste za božím kráľovstvom. Záleží len na nás, či sa naučíme v živote stať sa samy sebou a odvážime sa na tieto skúsenosti stretania sa s Bohom. Skúsenosť môžeme získať jedine osobne, nie v mase ľudí. Možno stretania sa s Bohom v chráme môžu vzbudiť v nás záujem o stretnutie sa s Bohom, ale našu ochotu riskovať - ísť do toho osobne to nemôže nahradiť.

Ak to dokážeme, verím, že nám vtedy Boh môže v našom živote pomôcť. Nie na spôsob odmeny, žeby sa zázračne prejavil a naklonil smerom k nám zázračne váhy osudu. Skôr nám Boh môže pomáhať tak, že jednoducho život v zhode s tým, čo nás presahuje, život v harmónii s Bohom nám viac osoží ako život v konflikte s ním. Je to asi podobné ako v našich vzťahoch s ľuďmi. Kto sa naučí žiť s druhými v zhode v harmónii, ten má jednoducho plnší život, ako ten, kto ide z jedného konfliktu do druhého. Neustále konflikty sú život človeka nevykúpeného.

Prosme pri dnešnej sv. omši za to, aby sme v našom živote vedeli sa stretávať s Bohom Stvoriteľom, tu v chráme s našim priateľom a Pánom Ježišom Kristom a v našom každodennom živote s Duchom, ktorý nás sprevádza na ceste za božím kráľovstvom. Amen.