Homília - 15. 05. 2005

Milí priatelia

Ak dnes slávime sviatok zoslania Ducha svätého, ak si dnes pripomíname v Cirkvi prítomnosť božieho Ducha, tak mám trochu obavy. Na jednej strane sa obávam, že Duch je pre nás moderných ľudí niečo veľmi prchavé, niečo s čím príliš nerátame. A na druhej strane mám aj obavu, že niektorí budú chápať Ducha až príliš „reálne“, že im z toho vyplynie akýsi moderný špiritizmus. Pre niekoho totiž môže byť zaujímavé pripisovať duchom magické účinky, hovoriť o strašení, o čaroch, „vyvolávať“ duchov, ktorým potom prikladá možnosť prejavovať sa v našom materiálnom svete. Kresťanstvo o Božom Duchu hovorí inak. Boží Duch je súčasť Boha Stvoriteľa, a tento boží Duch, je akýmsi spojovateľom medzi Bohom a nami ľuďmi, stvoreným svetom. Takže reč o božom Duchu nepredpokladá nejaké zjavovanie, či videnie duchov. Je to skôr upevnenie nášho vzťahu k Bohu a posväcovanie našich vzájomných medziľudských vzťahov.

Rozprávať v dnešnej dobe o Duchu nie je ľahké. Nielen preto, že dnes sa skôr zdôrazňuje reálny život, teda to, o čom sa môžeme rukolapne presvedčiť. Duch do takéhoto nášho sveta moc nezapadá. A okrem toho duchovné hodnoty dnes ľudia príliš nevyhľadávajú. Niekedy hovoríme, že nášmu svetu chýba nielen duch, ale často aj kultúra. Kresťanstvo nám ale Ducha neustále pripomína a pravdepodobne nám tým robí značnú službu. Kresťanstvo nám totiž pripomína, že náš život má nielen telesný rozmer, ale že k životu patrí aj duch, duša. Je známe, že bez ducha človek nevie žiť naplno, aj keby svoje telo sýtil tými najlepšími jedlami a nápojmi alebo dokonca aj pôžitkami. Jednoducho naše vnútro je tak usporiadané, že túžime aj po niečom vyššom. Sv. Augustín hovorieval, že nespokojné je srdce človeka, dokiaľ nespočinie v Bohu. Mal na mysli, že srdce človeka nie je nasýtené dovtedy, dokiaľ duša človeka nie je nasýtená duchovným pokrmom a symbolom toho duchovného pokrmu je Boh.

Ak sme počúvali rozprávanie dnešných čítaní o Bohu, o Duchu, o tom, ako premenil ustráchaných apoštolov na horlivých hlásateľov božieho slova, tak sme si mohli uvedomiť, že z tohto božieho Ducha vyplýva ohromný dynamický potencíál. Po slovensky povedané, vyplýva z neho možnosť meniť životy každého človeka, ktorý tohoto božieho ducha prijme. Pretože boží duch, ktorého sa my ľudia snažíme prijať do nášho života – akokoľvek sme pri tom nedokonalí - premieňa náš život. Ak sa jedná naozaj o božieho Ducha, tak ho poznáme po ovocí – on náš život privádza k plnosti, on náš život jednoducho povedané „oživuje“. Boží duch nášmu životu približuje božie kráľovstvo. V božom Duchu sa učíme mať radi druhých ľudí, a to aj vtedy, keď z toho nič nemáme. Boží duch v prvotnej cirkvi prekonal babylonské prekliatie zmätenia jazykov, namiesto toho nastúpila nová skúsenosť, že ľudia si spolu môžu začať rozumieť. Cirkev naozaj po stáročia bola a je zjednocujúcim prvkom tohto sveta. Spája ľudí rôznych národov a rôznych kultúr, a to tak, že nás to spolunažívanie v rôznosti nezraňuje, naopak - skôr máme pocit, že nás to obohacuje. Aj v iných situáciach života pomáha boží Duch prekonávať rozdelenie a nastolovať nové vzťahy. Duch je sa prejavuje tak, že ľudí zjednocuje. Nie nadarmo sa o prvých kresťanoch hovorilo, že boli jedno srdce a jedna duša. Tým zanechali aj pre nás mocný príklad.

Ježiš, keď sa lúčil s apoštolmi, tak im prisľúbil božieho Ducha, zástancu, ktorý obnoví ich životy. Predpokladom bola vzájomná vnútorná spriaznenosť učeníkov s Ježišom. Spriaznenosť, priateľstvo vzniká vtedy, keď sme s tým druhým zohratí, keď už vopred vieme aj to, čo asi chce povedať. Je možné, že takáto blízkosť s Kristom nám chýba. Možno sme boli vychovávaní skôr k tomu, aby sme sa pred Kristom sklonili, nie sa usilovali ho počúvať a porozumieť mu. Práve preto by sme mali vždy znovu počúvať Ježišove slová a premýšľať nad nimi. Aby sme nakoniec aj my sami vedeli, čo by asi Ježiš v tej ktorej situácii nášho života povedal.

Úlohou nás kresťanov v ďalších desaťročiach bude napomáhať jednote nášho sveta. Snažiť sa prispievať k tomu, aby si ľudia lepšie porozumeli. Je to možné, bude sa to dať? Nie je to úloha nad naše sily? Veď dnes už síce máme na celom svete jednotnú dorozumievaciu reč, angličtinu, máme aj približne rovnakú kultúru, pozeráme tie isté filmy a nosíme tú istú módu, a predsa my ľudia k sebe nemáme bližšie ako ľudia kedysi.

Myslím si, že svet nikdy nebude celkom rajom. Ani my ľudia nebudeme vlastniť božieho ducha, ani keby sme boli najvyššími cirkevnými hodnostármi. No môžeme sa snažiť neustále sa tomuto božiemu Duchu približovať, a tak poľudšťovať tento svet. Preto sa aj my dnes môžeme pridať k modlitbe kresťanov na celom svete a prosiť – Príď Duchu sv. a naplň srdcia svojich veriacich a pretvor tento svet v ktorom žijeme. Amen.