Milí priatelia
Dnes počúvame Ježišove slová rozlúčky z apoštolmi. Lepšie povedané, slová, ktorými sa Ježiš modlil za svojich učeníkov. Môžeme si pritom uvedomiť, že my sa často modlíme strnulo, niekedy dokonca strojovo. Dosť často modlitbu chápeme ako náboženskú povinnosť. Ježišova modlitba bola naopak srdečná, bola obrazom toho, čím prekypovalo jeho srdce. Ježiš vo svojej modlitbe prednášal prosby podľa svojho srdca, podľa toho čo práve v tej chvíli prežíval. Bolo samozrejmé, že vo chvíli rozlúčky myslel na svojich najbližších. Ale zároveň cez nich myslel aj na nás, na kresťanov všetkých generácií, ktorí svoje životy žijeme na tomto svete.
Je tajomstvom viery, že Kristus svoj život žil niečo viac ako 30 rokov v Palestíne, no odvtedy žije už druhý 2000-ročný život vo svojej cirkvi, či lepšie povedané v nás kresťanoch. Dá sa povedať, že tento jeho druhý život je osláveným životom. V tomto svojom druhom živote používa naše ruky, aby mohol robiť dobré skutky, aby mohol pomáhať iným ľuďom. Používa naše nohy, aby mohol zájsť k tým, ktorí ho potrebujú. Používa naše ústa, aby mohol povedať slová povzbudenia a slová, ktoré liečia. Používa naše myšlienky, aby previedol do skutkov ideu svojej lásky.
Možno niekedy si aj my kresťania kladieme otázku, o čom tá viera je - či sa kresťanstvo dotýka nás, nášho života, alebo je to len o nejakých cirkevných hodnostároch, či ľuďoch, ktorí sú s cirkvou profesionálne spojení. Kde je hranica medzi vierou, ktorá je mimo nás a žitou vierou, ktorá sa prejavuje v našich skutkoch? Myslím si, že tá hranica je tam, kde sa nás viera dotkne osobne. Kde Kristus vstúpi do nášho srdca ako ten, ktorý nás oslobodzuje od našich chorôb, zlyhaní, neschopností. Jednoducho tam, kde nás prebúdza k novému životu. Dosť ťažko sa o tom rozpráva, ale on sám keď odpovedal na otázku kedy príde božie kráľovstvo na túto zem medzi nás ľudí odpovedal: „to nebude vidno tak, že povedia tamto to je, alebo teraz sa to stáva. Skôr to príde nebadane, pretože božie kráľovstvo vždy začína v srdciach ľudí.“ My ľudia sa niekedy rozlišujeme na opatrných optimistov a na pesimistov, ktorí stále hodnotia situáciu ako zlú, no zároveň to má byť ospravedlnenie pre ich život, v ktorom už sami zrezignovali na snahu poľudštiť tento život, tento svet.
Dnes si pripomíname 60 výročie skončenia druhej svetovej vojny. Znovu si kladieme otázku, ako je možné, že civilizované národy sveta rozpútali pred pár desaťročiami vzájomné vraždenie, ktoré sa vyznačovalo až diabolskou priemyselnou dokonalosťou. Pýtame sa, či je možné niečo spraviť preto, aby sa do budúcnosti takéto katastrofy už neopakovali. Na takéto otázky nebývajú ľahké odpovede. Keby sme nejako chceli tomu zabrániť, tak asi bude potrebné, aby do sŕdc nás kresťanov väčšmi vstúpil Kristov duch lásky a odpúšťania. Bolo by potrebné, aby sme aj my vedeli viac spolupracovať s inými ľuďmi dobrej vôle, aj s neveriacimi. Tam, kde sme otvorení voči tomu, čo nás oslobodzuje a v slobode vnímať dobré stránky všetkých ľudí, aj tých, ktorí myslia inak ako my, tam sa otvára pre nás nový horizont práce pre dobro tohto sveta.
S podobným zámerom nás vyslal do sveta aj náš Pán Ježiš Kristus. On vedel, že budeme musieť žiť vo svete, ktorý zmýšľa inak ako jeho učeníci. Vedel, že mnohokrát nás svet neprijme, aj nás zavrhne. Napriek tomu nás nechcel izolovať od sveta, ale naopak posiela nás doňho ako baránkov medzi vlkov. Jediné za čo sa modlil, aby sme so svetom nesplynuli, aby sme nestratili chuť kresťanskej soli, ktorú máme svetu prinášať.
V Nemecku žil pred viac ako 60 rokmi evanjelicky teológ Dietrich Bonhoeffer. Často hovoril o tom, že cirkev sa má priblížiť dnešnému svetu. Dokonca hlásal potrebu kresťanstva, ktoré na prvý pohľad by bolo nenáboženské, ľudovo povedané nebolo by na kilometer cítiť kadidlom. No zároveň neváhal hlásať, že je potrebné tomuto svetu prinášať Kristovu pravdu aj za cenu obetí. V časoch, keď aj mnohí kresťania opatrne pritakávali Hitlerovi, neváhal nazvať veci pravým menom. Bol popravený mesiac pred skončením vojny v berlínskej väznici.
Takíto kresťania sú nám vzorom správneho balansovania viery na hrane medzi týmto svetom a božím kráľovstvom. Balansovania, ktoré nestráca realitu tohto sveta – často už len z určitej solidarity s ostatnými našimi ľudskými bratmi a sestrami. Balansovaním, ktoré naopak prináša realitu božieho kráľovstva do tohto nášho sveta. Prosme pri dnešnej sv. omši za seba samých, aby sme vládali ustáť túto neľahkú pozíciu a prosme i za tých, ktorí vďaka nášmu svedectvu môžu uveriť a žiť novým životom. Amen.