Homília - 01. 05. 2005

Milí priatelia

Počas veľkej noci prežívame v zrýchlenom tempe rozhodujúce tajomstvá kresťanskej viery. To, čo apoštoli prežili s Kristom za tri aj viac rokov, sa nám koncentruje do niekoľkých týždňov. No ide o to, aby sme si aj my nechali v živote čas na porozumenie Kristovi, na to, aby sme sa k nemu priblížili. Až pre tých, ktorí sa už naučili zmýšľať podobne ako on, platí že potom to už môžu ďalej žiť sami – slobodne – sami zo seba. To chce jednoducho čas. Zvyčajne to býva tak, že najprv nám vieru odovzdávajú rodičia a kňazi. Možno to niekedy má formu prikázania, no potom ako dospievame, zrazu zistíme, že tým detským spôsobom už ďalej veriť nevieme. Vtedy začína dramatický zápas – je vždy otázne, či si nájdeme k viere prístup ako dospelí ľudia, alebo nie. Ak áno, tak vtedy sa učíme sami porozumieť Kristovi. Nie preto, že nám to niekto káže, ale pravdepodobne preto, že hľadáme sami zmysel života, že hľadáme svetlo, ktoré, by nám osvietilo temnoty nášho života. Detskú vieru potom postupne strieda viera osobná, ktorú žijeme v slobode, v zodpovednosti pred životom i pred Bohom.

V dnešnom evanjeliu sme počuli ako sa Ježiš už lúčil so svojimi učeníkmi. Jestvujú všelijaké rozlúčky. Sú také rozlúčky, ktoré nás napĺňajú smútkom, lebo vieme, že niečo sa neodvolateľne končí. Sú však aj rozlúčky, pri ktorých vieme, že vlastne nič sa nekončí. Poznám ľudí, ktorí sa navzájom nemôžu stretávať so svojimi priateľmi. A predsa keď sa stretnú po piatich rokoch majú odrazu pocit, akoby sa videli naposledy včera. Znovu sa presvedčia, že duchom boli stále navzájom spolu, aj keď ich delili navzájom stovky kilometrov. Niečo podobné hovorí pri rozlúčke aj Kristus svojim učeníkom. Tiež im pripomína, že ostanú duchovne spojení. Dokonca nielen oni ale aj my, ktorí sme Krista vo svojom živote osobne nikdy nestretli. Pretože aj my sa s ním stretávame duchovne a máme pocit, že ho dostatočne poznáme, dokonca niekedy cítime, že nás dokonca k sebe volá.

Kristus chce byť prítomný vo svojej cirkvi po všetky časy, preto nám zanecháva svojho Ducha, Ducha pravdu, alebo ako on hovorí Ducha Zástancu. V tomto duchu je on sám v nás prítomný. Okrem svojho Ducha nám necháva aj svoje prikázania – teda zásady, ktoré môžeme a máme zachovať, ak chceme byť s ním spojení. Možno niekto sa opatrne opýta, či nás kresťanstvo a Kristus nemanipulujú, či nás nechcú ako sa ľudovo hovorí priviesť bez rebríka na povalu. Na to sa dá odpovedať asi toľko, že Ježišove nároky nie sú také, ktoré by nás chceli zotročiť, ony naopak chcú náš život povzniesť, chcú ho priviesť k slobode v zodpovednosti.

Preto sa nemusíme báť spoločenstva s Kristom, nemusíme sa báť, že tým stratíme svet. Ako povedal vo svojej nástupnej reči nový sv. Otec, ani mladí ľudia sa nemusia báť Krista. Stretnutím s ním nič z krásy života nestratia. Naopak Kristus nášmu životu dáva zmysel, chce mu dať hĺbku. Kristus nás nechce vytrhnúť zo sveta, no zároveň nechce, aby sme sa vo svete a jeho občasnej povrchnosti „stratili.“ On nechce aby sme ako nejakí čudáci zo sveta utiekli, ale zároveň chce dať tomuto svetu cez nás kresťanov krajší rozmer. Ak sme dnes počuli o Kristovej rozlúčke s učeníkmi tak aj my si môžeme spraviť malú inventúru vlastného duchovného života. Nakoľko je Kristus naozaj s nami. Či sme v živote postúpili od detskej viery k osobnej, dospelej. Vtedy pochopíme, že Boh je blízky tomuto svetu.

Ďakujme preto dnes Bohu za to, že on nám dáva možnosť kráčať týmto svetom ako samostatní dospelí ľudia. Ďakujme mu za, to, že Jeho Syn Ježíš Kristus je spolu s nami duchovne stále prítomný až do konca čias. Snažme sa svoj život žiť zodpovedne, aby sme sa raz mohli spolu aj my vo večnosti stretnúť s Ježišom Kristom Amen.