Homília - 24. 04. 2005

Milí priatelia

V poslednej dobe sa v televíziách rozmnožili tzv. reality show. Ako výstižne hovorí jeden náš kamarát, ľudí priťahuje možnosť lacno sa vzrušiť cudzím adrenalínom. Bez prílišného rizika, pohodlne v kresle - na obrazovke, či v novinách - sledujeme, ako iní verejne riskujú, že sa pred očami všetkých divákov strápnia a zosmiešnia. Nezriedka máme pritom pocit, že nás tie „hviezdy z ľudu“ vlastne zastupujú, vyberáme si z nich svojho favorita.

Ozajstný život je ale čosi vážnejšie ako reality show. Ozajstný život je zápas, ktorý bojujeme takpovediac naostro, bez možnosti opravy. Naše chyby a zlyhania sa už nedajú vymazať a nie je možné spraviť stop a nahrať to celé odznovu. Aj keď chyby môžeme a máme vždy naprávať, zostávajú už súčasťou nášho životného príbehu. Preto musíme múdro zvážiť hodnoty, ktorým chceme venovať zostávajúcich 10, 30, či dokonca 50 rokov svojho života.

Dnešné evanjelium nám hovorí o Kristovi ako o ceste, pravde a živote. Je to trochu náročný projekt, ale pre nás kresťanov Kristus chce byť naozaj cestou, pravdou a životom. Jeho príbeh chce byť spojený s našim životným príbehom. Cez lásku k druhým ľuďom, cez našu ochotu obetovať sa, cez modlitbu, cez snahu myslieť na tých, čo prídu po nás. To všetko naznačuje, že nasledovať Krista nie je lacnou záležitosťou, naopak - niečo to stojí. Mýli sa, kto sa nazdáva, že kresťanstvo je o tom, či stojíme alebo nestojíme v kostole. Pre ľudí, ktorí nechcú kresťanstvu porozumieť svojim srdcom je asi jedno, z ktorej strany kostolného múra si to celé odstoja. NO podľa môjho skromného názoru to ešte nie je kresťanstvo.

Kresťanstvo je skôr snaha porozumieť životu, porozumieť, čo to ten Kristus o živote rozprával. Teda nielen úcta, ale aj porozumenie. Také porozumenie, ktoré potom aj žijeme, a ktoré v chráme aj spoločne oslavujeme. Kto sa nesnaží porozumieť Krista, ten ho nemôže ani nasledovať. Alebo lepšie povedané, nasleduje ho nedospelo. Teológ Romano Guardini raz hovoril o rôznych druhoch právd. Hovoril, že s matematickou pravdou sa nemusíme vnútorne stotožniť, pravda matematiky nám môže zostať vnútorne ľahostajná, dokonca aj pre toho, kto ju v škole učí študentov. V matematickej pravde totiž nestojíme celou váhou svojho života. Kresťanstvo ale podľa Guardiniho je iná náuka – je to náuka o dobre a o pravde. A v takejto náuke buď stojíme celým svojim životom alebo nie. Kristus sám stál vo svojej pravde verný až do krajnosti - až po smrť na kríži.

Preto nám Kristus mohol povedať: nebojte sa, nech sa vám srdce nestrachuje. V dome môjho otca je mnoho príbytkov. Nebojte sa, ja som cesta, pravda a život. Túto vetu – nebojte sa - zosnulý pápež Ján Pavol ll opakoval neúnavne po celom svete ako hlavný motív svojej pastorácie. A dnes sa hovorí, že zanechal po sebe cirkev, ktorá sa trochu menej bojí dnešného sveta a ktorá má aj svoju mladú tvár. Státisíce mladých ľudí na rozlúčke s ním boli toho svedkami. Ani my sa nemusíme báť života, ak sme úprimní, ak sme ochotní kráčať aj v súlade s nárokmi, ktoré na nás Kristus kladie. Ani my sa nemusíme báť, ak sme ochotní vstúpiť s Kristom do duchovného vzťahu, ktorý nás vedie bližšie k životu z ducha.

Viem, že si asi v duchu poviete, no dobre čo ale s tým urobíme my, my nemáme čas nejako dlho špekulovať nad životom, my nemáme čas čítať teologické či filozofické knihy. My Krista hľadáme s úprimnosťou svojho srdca. Myslím si, že aj tu platí, že správne môžeme naozaj vidieť svojim srdcom. Naše srdce - ak sme úprimní - tak samo objaví pravdu, ktorú Kristus pre náš život prináša. Veď aj základ jeho náuky zákon lásky skôr pochopia tí s úprimným srdcom a s úprimným zmýšľaním ako ľudia učení.

Milan Rúfus napísal peknú báseň, rozprávku o Peckovi prostáčikovi.

Píše: Žil človek umu trochu mdlého, nazvaný Pecko sprostáčik. Nazvaný Pecko sprostáčik tými, ktorí sa smiali z neho, múdrejší leda o máčik. Žil Pecko, žil tak ako stačil, žil človek z vôle osudu. A ľudský prúd ho nabok tlačil a neprijal ho do prúdu. Zanechal ženu, dom a stavy i hojný statok vo dvore. Šiel pokoj hľadať. A čo spravil? Prichýlili ho v kláštore. Lenže i mníchom vyznavačom bol iba Pecko sprostáčik. Dali mu najesť. A viac – načo? Má misku, tá mu postačí. Tak do komôrky vydedený, kde nikto sa s ním nezblížil, večer čo večer pri jedení hovorieval s tým na kríži. „Jaj, či si chudý, vyhladnutý! Tak sa ti, Kriste, zle visí. Azda ti z môjho bude chutiť, nože na, opáč, vezmi si!“ Tak úprimne a úpenlivo hľadel naň zrakom bezolstným, až do tej sochy vdýchol život. Drevený Kristus jedol s ním. Večer čo večer si ho choval. A ten z kríža (tiež tak sám) večer čo večer zaďakoval: „Ďakujem, Pecko, dosť už mám!“ Až keď mu umieráčik zvonil, spoznali mnísi vzdelaní, že bližšie pravdy ako oni bol Pecko s dušou na dlani.

Milí priatelia, ak ku Kristovi prichádzame ako tí, ktorí v živote úprimne hľadajú, tak potom sa aj pre nás Kristus môže stať cestou pravdou a životom. Potom asi pochopíme čo chcel Kristus povedať, keď hovoril, že on je Dobrý pastier. Ak niekto má strach, aby sme sa nenechali zmanipulovať, tak vieme že apoštoli aj prví kresťania si Krista zvolili úplne spontánne za svojho pastiera, za svoju cestu, pretože vedeli, že pri ňom je plnosť života a on nepotrebuje manipulovať nikoho. On nás chce len obdarovať svojou cestou, pravdou a životom.

Modlime sa pri dnešnej sv. omši za seba, aby sme vedeli Krista prijímať do svojho života, aby Kristus nám bol nielen cestou, pravdou, životom ale aj naším pokojom, dôverou a istotou. Amen.