Homília - 10. 04. 2005

Milí priatelia

Stáva sa, že sa niekedy trápime kvôli blízkym ľuďom, na ktorých nás mrzí, že nechodia do kostola, alebo neprejavujú svoju vieru tak, ako my. Pýtame sa prečo to tak je? Čo vlastne máme robiť - máme ich presviedčať, alebo nie? Ako k nim máme pristupovať? Tento problém pozná väčšina z nás.

Nevyriešime to pravdepodobne presviedčaním rozumovými argumentmi. Pretože náboženstvo nie je len vec rozumu. Teoretické poučky z katechizmu, platia vtedy, keď sú to podopreté našou životnou skúsenosťou, tým čo sme prežili. Svedectvo druhých síce môže inšipirovať, ale dôležitá je naša vlastná skúsenosť viery. Preto známy osvietenecký filozof Lessing zaprisahával kresťanov, aby mu pomohli prekonať tú obrovskú 2000 ročnú, podľa neho už páchnucu priekopu, ktorá nás delí od Krista. Jeho nezaujímalo, čo o zmŕtvychvstalom Ježišovi hovorili apoštoli pred 2000 rokmi, jeho zaujímalo, či môže Krista stretnúť on sám - v dnešnom svete. To je jadro problému.

Pri riešení tohto problému nám pomáha aj dnešné evanjelium. Počúvame v ňom, ako učeníci odchádzali z Jeruzalema sklamaní vo svojej nádeji a na ich ceste stretávajú Krista, ale ho nespoznali. Spoznali ho až keď im vysvetľoval Písma a lámal chlieb. Až osobná skúsenosť im pomohla spoznať Krista. Na základe skúsenosti s ním sa potom zmenil vzťah apoštolov k Ježišovi aj k životu. Skúsenosť s Kristom môžeme mať aj my, keď svoj život žijeme „sami za seba“. Skúsenosť s Kristom môže mať napríklad ten, komu viera pomáha niesť v živote jeho kríž. Skúsenosť s Kristom má ten, komu viera pomáha milovať tam, kde sa to zdalo byť ľudsky beznádejné. Skúsenosť s Kristom môžeme ten, komu viera pomáha pri prekonávaní smrti blízkeho človeka. Skúsenosť s Kristom môže mať ten, kto sa vie vzbúriť proti nespravodlivému diktátu väčšiny.

Čo je na emauzských učeníkoch ešte zaujímavé a čím sú nám blízki je aj to, že východisko i cieľ ich putovania bol ten istý – Jeruzalem. No oni sa na tej ceste zmenili. Do Jeruzalema sa už vrátili iní, ako z neho odchádzali. Skúsenosť s Kristom ich premenila. V niečom je to podobné aj s tým čo prežívame v modernej dobe. Dnes sa mnoho ľudí vracia naspäť ku kresťanstvu. Ľudí, ktorí už predtým na vieru rezignovali. Na pohrebe sv. Otca sme mohli vidieť státisíce mladých ľudí. Títo ľudia sa vracajú ku kresťanstvu už trochu iní. Aj ich už trochu premenila predošlá kritika náboženstva zo strany rozumu. Mám pocit, že nová generácia mladých ľudí sa vracia do chrámov už s inou skúsenosťou. K tej skúsenosti patrí aj kritika náboženstva, no na druhej strane ale aj zážitok, že v dnešnom svete okrem náboženstva asi nik už nehovorí o plnom, naplnenom živote. Skúsenosť ale i pochybnosti v istom zmysle dnešného človeka obohatili. Pritom sa jedná často o kolektívnu skúsenosť, do ktorej zahŕňame aj to, čo prežili generácie pred nami.

Kardinál Ratzinger o ktorom sa v týchto dňoch veľa hovorí, pred časom viedol rozhovor s neveriacim filozofom Habermasom. A zhodli sa na tom, že svet rozumu, rozumovej kritiky a svet náboženstva by sa mali navzájom uznať. V opačnom prípade si navzájom budú škodiť. Hovorí sa, že toto je úloha nadchádzajúcich desaťročí. Aj my kresťania musíme uznať čiastočnú oprávnenosť kritiky kresťanstva. Veď okrem iného nám vyčíta to, že namiesto riešenia praktických problémov sme často unikali do nezáväzných špekulácií.

Milí priatelia pri problémoch s našimi dnešnými emauzskými učeníkmi, s našimi sklamanými sa budeme musieť naučiť počúvať ich aj našu vlastnú životnú skúsenosť. Až potom im budeme môcť hodnoverne svedčiť o Kristovi. V tom bola obrovská sila zosnulého sv. Otca Jána Pavla II. On vnímal náboženstvo cez vlastné životné skúsenosti, či sa už opieral o skúsenosť politického útlaku, alebo o situácie v ktorých človek trpel a bolo potrebné mu pomôcť, zastať sa ho. Myslím si, že keď my chceme pomáhať našim dnešným emauzským učeníkom, ktorí v dnešnom svete tápu a majú pocit sklamanej nádeje, tak ich nemôžeme v prvom rade poučovať. Podobne ako Sv. Otec musíme aj my ísť najprv tam, kde druhí ľudia žijú. Musíme im vyjsť naproti v ich skúsenosti. Musíme počúvať vážne ich trápenia, až potom môžeme vydávať svedectvo o viere.

Bože, daj aby sme aj my vedeli kráčať týmto svetom s pokladom živej viery. Aby nám nechýbala odvaha zápasiť o svoju vieru a dávať ju do súvisu so zápasmi nášho života. Nech nám nechýba odvaha vydávať o svojej viere svedectvo prirodzeným spôsobom. Bože daj aby nám odmenou bol naplnený život v tvojom kráľovstve. Amen.