Homília - 03. 04. 2005

Milí priatelia

Cez veľkonočný týždeň nám Cirkev predkladala stretnutia so zmŕtvychvstalým. Sú to príbehy o tom, ako sa s Ježišom postupne stretajú ženy z okruhu jeho blízkych, prví apoštoli, potom ostatní apoštoli zhromaždení za zatvorenými dverami. Kto by čakal triumfálne príbehy v duchu - tak Boh to predsa len tým jeho nepriateľom ukázal – je asi sklamaný. Sú to skôr príbehy o rozpakoch, zastretých uplakaných očiach a o ľudskej pochybnosti.

Chápeme rozčarovanie a smútok učeníkov a všetkých, ktorí mali Ježiša radi. Oni všetky svoje nádeje spájali s Ježišom a nečakali, že dokončí svoj život na kríži. Je to niečo podobné ako s našim sv. Otcom. Pre mnohých bol stelesnením kresťanstva - jeho reprezentantom. Najmä mladí kresťania, ktorí sa narodili za posledných 30 rokov si budú vedieť ťažko predstaviť cirkev bez neho, či s jeho nástupcom.

Všetky tie rozpaky veľkonočných príbehov, všetka ich pochybnosť má ale aj svoju kladnú stránku. Veď pochybnosti apoštolov sú dôkazom toho, že akákoľvek situácia - aj tá na prvý pohľad beznádejná - sa dá chápať ako východisko pre stretnutie s Kristom, ako východisko pre našu vieru. Dnešné evanjelium rozpráva o pochybnostiach apoštola Tomáša. „Ak neuvidím na jeho rukách jazvy po klincoch a nevložím do rán po klincoch svoj prst, neuverím“. Každý jeden z nás už zažil asi podobnú pochybnosť vo viere. Akokoľvek to znie paradoxne, ale pochybnosť v konečnom dôsledku našu vieru prehlbuje. Viera bez pochybnosti ešte nie je vyskúšaná viera a takáto nepreskúšaná viera apoštola Pavla nemôže podľa plodiť ozajstnú nádej. Naopak, práve Tomášove pochybnosti akoby prinášali celú situáciu z výšin rojčenia na pevnú zem reality. Možno to bolo v situácii, keď niektorí chceli uveriť v zjavenie ducha. Poznáme to aj z nášho života – pokušenie hovoriť o stretnutí s mŕtvymi, s ich duchom. Toto pokušenie odzrkadľuje vplyv platónskej filozofie, ktorá na rozdiel od kresťanstva vnímala telo a dušu oddelene. Námietka Tomáša: „ak sa nedotknem Ježišovho tela neuverím“ je užitočnou námietkou v istom zmysle aj pre nás, aj nás môže ochrániť pred prílišným idealizmom.

V rovnakom duchu môžeme chápať aj Ježišovo snaženie, aby s učeníkmi spolu jedol, aby sa ho učeníci dotkli, a tak sa presvedčili, že ho vidia živého, nielen ducha. Tomáš je pre nás moderných ľudí akýmsi prototypom viery pre naše generácie, ktorých viera bola konfrontovaná s obrovským svetom vedeckého poznania. Aj my musíme byť v istom zmysle realistickejší ako boli generácie kresťanov pred nami. Na druhej strane ale vidíme, že akokoľvek bol Tomáš realista, to ešte neznamenalo, že bol prízemným človekom. Jeho pochybnosti, jeho návrat na pevnú zem reality pre neho znamenal okamih, z ktorého sa odrazil k novej duchovnosti. Tomášovi sa pripisuje zostavenie apokryfného evanjelia, ktoré nebolo cirkvou prijaté medzi knihy Písma sv. a ďalej sa o ňom traduje, že ohlasovl kresťanstvo v Indii, ktorá je známa svojim zmyslom pre duchovnosť.

My dnes niekedy nazývame Tomášmi ľudí úprimne hľadajúcich, teda ľudí, ktorí aj vo viere počúvajú v istom správnom ohľade hlas svojho rozumu. Tak to ostatne odporúča aj dlhá 2000 ročná kresťanská tradícia. Podľa príkladu apoštola Tomáša táto cesta spájania viery s rozumom nemusí viesť k neviere, alebo k nejakej ezoterike. Naopak – ľudia Tomášovho typu dnes zápasia o novú duchovnosť, hľadajú spiritualitu primeranú dnešnej dobe. V niektorých krajinách sú napríklad obľúbené tzv. tomášovské sv. omše – je to určitá alternatívna liturgia pre hľadajúcich. Sú obľúbené najmä tými, ktorým klasická liturgia pripadá niekedy až príliš pasívna z pohľadu veriaceho.

Ľudia dnes pociťujú potrebu duchovného rozmeru, hľadajú ho. Aj to bolo jednou z príčin obľúbenosti včera zosnulého sv. Otca, ktorého smrť prijali ľudia na celom svete s veľkým smútkom. Okrem toho, že to bol človek duchovna, spirituality, ktorý často hľadal ticho a modlitbu, tak mu nechýbalo ani spolucítenie s potrebami ľudí chudobných, trpicacich. Vo svete ktorý si uctieva najmä mladých, krásnych a úspešných sa snažil obracať pozornosť aj na chorých, trpiacich, chudobných. Svojim životom naznačil mnohé z ciest a chodníkov, po ktorých sa aj d dnešný človek môže dostať k Bohu.

Milí priatelia, k Bohu vedie aj v kresťanstve veľa ciest. Dôležité je v živote nestáť na mieste ale kráčať po ceste života v otvorenosti voči životu a tomu čo nám prináša. Veď stáť v živote na mieste je asi ten najväčší prečin oproti skutočnej duchovnosti. Často to vidíme u tzv. ateistov, ľudí ktorí o sebe vyhlasujú, že sú neveriaci, vidieť na nich často, že v podstate v živote ustrnuli. No na druhej strane musíme úprimne priznať, že často vo viere stoja, alebo lepšie povedané stagnujú aj mnohí tzv. dobrí veriaci, ktorí sú si istí svojou vierou. Keď sa lepšie prizrieme na takúto statickú vieru, tak vidíme, že je to často len akási barlička, ktorá má všetko udržať v nehybnosti, udržať daný stav vecí, života.

Prosme pri dnešnej sv. omši, Bože na príhovor sv. Tomáša daj, aby sme sa nebáli kráčať so svojou vierou našim reálnym životom. Aby sme sa nebáli ani vtedy, keď nás to niekedy privedie k pochybnostiam. Bože daj, aby sme aj my vedeli úprimne povedať podobne ako Tomáš – Pán môj a Boh môj. Amen.