Homília - 16. 1. 2005

Milí priatelia

Dnešné evanjelium nám ešte raz pripomína začiatok Ježišovej verejnej činnosti. Na rozdiel od Vianoc by sme si dnes mali viac všímať samotnú postavu Ježiša Krista. Evanjelista Ján nám zaznamenal udalosť Ježišovho krstu tak, aby sme si všimli, že Ježiš Kristus je Boží posol - posol nebeského Otca. Každý posol musí dosvedčiť svoju pravosť, musí preukázať, že je naozaj ten, za koho sa vydáva. Preto si evanjelista dal záležať na slávnostnom úvode svojho evanjelia i na svedectve, ktoré o Ježišovi vydal Ján Krstiteľ. O Ježišovej úlohe božieho posla okrem toho svedčí aj znamenie holubice a samotný hlas z neba, ktorý zaznieva pri krste. Tieto znamenia sú dostatočné na to, aby aj čitatelia evanjelia mohli Ježiša pokladať za božieho posla.

Čo sa týka samotného Ježišovho krstu, Ježiš nebol pokrstený preto, aby sa duchovne očistil, bol to len začiatok jeho verejnej činnosti. Neskôr sám krstil ľudí Duchom božím a tento krst ľudí očisťoval od hriechov. Kristus je tu predstavený ako baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta. Milí priatelia, čo z toho vyplýva pre nás? Myslím si, že v prvom rade otázka, či aj ja vnímam Ježiša Krista ako božieho posla? Nielen posla pre Izraelitov, pre cirkev, ale pre mňa samotného - osobne? Čo hovorí Ježišovo posolstvo pre mňa a pre môj život? Vieme, že Ježišovo posolstvo je posolstvo o božom kráľovstve, ktoré sa začína už tu na zemi v našom, či lepšie povedané v mojom živote. Ježiš Kristus od nás kresťanov žiada, aby sme sa pridali k nemu a budovali spolu s ním toto kráľovstvo svojim životom. Dnešné evanjelium naznačuje, že nebo sa otvorilo a cez Ježiša sa spojilo so zemou. Preto nemusíme hľadať Boha kdesi v nadoblačných výškach, ani v  mystike odtrhnutej od nášho života, ale skôr ho môžeme ho hľadať v našom všednom, obyčajnom každodennom živote.

Bude sa nám to dariť vtedy, keď - povedané náboženskou terminológiou - nás stretnutie s Kristom zbaví hriechu. Veď na to prišiel Kristus na svet. Hriech pritom nie je len to zúžené chápanie – vonkajšie narušenie zákona, hriech je skôr to, čo kazí, narúša naše vzťahy k druhým ľuďom a k Bohu. Ak nás Ježiš chce zbavovať hriechu, ak nás chce krstiť ohňom božieho ducha, ak chce týmto božím duchom čistiť môj život, potom sa aj ja mám usilovať o zlepšené vzťahy k Bohu a k druhým ľuďom.

V tento týždeň sa mi dostala do ruky drobná knižka s myšlienkami a fotografiami ľudí, ktorý zápasia s ochorením rakoviny. Vo vážnych chvíľach sa zvyčajne prejaví to, čo je naozaj v  človeku. Vo chvíľach ohrozenia hlbšie siahame do rezervoára svojich síl a schopností. Vďaka pokroku v medicíne mnohí ľudia s touto chorobou už dokážu úspešne zápasiť. Dôležitá je duchovná stratégia, ktorú si človek pri tomto zápase vybuduje. V spomínanej knižke bolo viacero pekných ľudských svedectiev. Páčila sa mi reakcia jednej ženy stredného veku, ktorá hovorí, že jej prvou myšlienkou po operácii bolo, že ešte som svojmu manželovi a svojim dvom deťom nedala dostatok lásky. Myslím si, že pozerať sa na život z takejto perspektívy je inšpirujúce pre každého človeka. Je to výzva hľadať si vo svojom živote viac času pre svojich blížnych, hľadať viac kontaktov so svojimi blížnymi. Je to snaha vyjsť viac zo seba a priblížiť sa viac k druhým ľuďom.

Rovnako môžeme na základe nášho stretania sa Kristom prehodnotiť aj náš vzťah k Bohu. Môžeme sa spýtať, či si vieme nájsť dosť času – napríklad večer či v nedeľu - na modlitbu alebo na obyčajné ľudské stíšenie sa pred Bohom a pred životom. Či nezostávame stále v zajatí hluku, činnosti a zábavy.

Milí priatelia, myslím si, že nemusíme byť pokrstení ohňom vážnej choroby, aby sme začali hľadať to pravé v živote. Pravdepodobne stačí obyčajný život, ktorý nás, ak sme vnímaví volá vždy ďalej a ďalej. Nebojme sa hĺbky života objavovať spolu s Kristom, aj keď on niekedy jatrí našu dušu, krstí nás ohňom svojho slova.