Homília - 24. 12. 2005

Väčšina detí už spí, je po polnoci. Tie, ktoré sú tu, už sú aj unavené – zdá sa, že je to najlepší čas hovoriť „dospelácky“ – vážne. Tak, ako keď ste niekedy sedeli kdesi pri ohni celú noc a rozprávali.

A tak by som chcel tak trochu aj „dospelácky“ hovoriť. Prežívame najkrajšie sviatky, aké ľudstvo má. Za všetky výroky na túto tému chcem zacitovať matku troch detí, kde tá najstaršia chodí už na strednú školou. Keď hovorila, že to bol krásny večer a že sú to pekné sviatky, tak som sa spýtal, že prečo. Odpovedala, že aj keď deti začínajú byť veľké, to najkrajšie, to prečo sa oplatila všetka tá príprava a zháňanie, je radosť v očiach detí. Ich spokojnosť. K tomu „dospeláckemu“ však treba pridať, že napriek čara, ktoré Vianoce určite majú, predsa dokážu vyplaviť na povrch aj veľa boľavého – pre niekoho oveľa silnejšie prežívaný pocit, že som sám, u iných dlho neriešené a zatlačované veci, ktoré sa prejavia v agresivite práve v tento deň (a to aj napriek tomu, že sme napríklad po spovedi). Za všetky podobné situácie zaciťujem mladého muža, ktorý chodil na učňovku. Ten hovoril, že sa vôbec neteší že rodičia zase budú chcieť, aby bol s nimi a on sa bude nudiť a čakať, kedy ho konečne pustia von. Aj takú tvár môžu mať Vianoce.

Verím, že každý z nás sme v živote už zažili krásu blízkosť ľudí, dobrý pocit z dobroty a dobrosrdečnosti, že ste už zažili aj to skutočné čaro Vianoc. Ale viete a zažili ste aj to, že aj tá druhá tvár nášho života sa prejavuje. Že napriek všetkej našej snahe po láske, predsa len to celkom nevieme a nestíhame. A čaro Vianoc je v tom, že znova pripomínajú ten veľký ideál, veľkú lásku, ako nakoniec vie milovať len boh, ale po akej túžime aj my. Lenže pripomínať si ideál, to znamená aj trochu trpieť tým, že ho nevieme dosiahnuť. Vianoce nám to totiž aj trochu komplikujú. Komplikujú tým, že nás pozývajú, pripomínajú tie sväté a veľké veci, a predsa to nie je také jednoduché.

Vianoce skomplikovali aj samotnú reč o Bohu. Od tej doby, čo sa Boh stal človekom, nedá sa o ňom tak jednoducho rozprávať. Nedá sa jednoducho hovoriť o tom, kto to tam hore programuje, nedá sa hovoriť o Bohu, ktorý splní to, o čo prosíme v modlitbách. Nedá sa jednoducho hovoriť o Bohu, ktorý vymetie potrestá všetko zlo... Pretože sa stal človekom a musia mu rásť zuby – teda sa podrobil procesu, vstupuje do zložitých ľudských dejín a akoby sa nám tak trochu ťažšie hľadalo to, čo to všetko znamená. Od tej doby ho musíme hľadať v človeku, čo je neraz ďaleko ťažšie ako ho hľadať kdesi na oblohe či len v myšlienkach.

Vianoce skomplikovali aj reč o človeku. Naznačujú totiž, že človek nie je hotoví vo svojom človečenstve len tým, že sa narodil. Je pozvaný k tomu, aby sa človekom stále stával. Aby to ľudské, telesné a prirodzené prežiaril, nechal preniknúť tým, čo je Božie. Aby to posvätil a tým dosiahol vyšší stupeň, niečo viac ako len prežiť.

Vianoce sú podľa mňa naozaj krásne sviatky. Krásne preto, že sú veľkou výzvou k pokoju, ale súčasne nás tak trochu aj nenechávajú na pokoji.