Homília - 11. 12. 2005

Mladí chlapci sedeli v kruhu a učili sa o komunikácii. Dostali inštrukciu, aby popísali čo cítia – fyzicky, aj vo svojom vnútri. Boli tam dvaja, ktorí sa medzi sebou bavil a stále sa smiali. Keď prišla rada na prvého z nich a mal zodpovedať čo cíti, ostatní mu podsúvali, že predsa radosť, keď sa smeje. Ale on sa zastavil a po chvíli povedal, že necíti nič. Ostatní doliehali, že predsa musí cítiť radosť, ale on sa nedal a povedal, že cíti len prázdno, že radosť necíti. Pre mňa je táto príhoda ako vystrihnutá z knižky: človek môže vyzerať navonok ako ten, kto je šťastný, ale vnútorne to tak vôbec nemusí byť. Sú ľudia, ktorí si spievajú, keď sú smutní. Vďaka tomu spevu ich okolie považuje za šťastných ľudí, ale to tak nemusí byť. Dokonca veľa času a energie venujeme tomu, aby sme navonok vyzerali šťastní a neraz sa snažíme kúpiť si svoj dobrý pocit, ale nemusí sa to zhodovať s naším vnútrom.

Dnes sme počúvali tak trochu zvláštne evanjelium. Zvláštne v tom, že nehovorí o Kristovi, ale o Jánovi Krstiteľovi. Tohto človeka si Kristus cenil, samotná Biblia naznačuje jeho význam. Zdá sa, že pre svoju dobu významný bol. Vedel strhnúť ľudí a viesť ich k pokániu. Dokonca sa dá povedať, že sám Ježiš je v mnohých veciach ním inšpirovaný. Ale ako to u významných ľudí býva, Ježiš sa od neho aj oddeľuje, je iný. Ten rozdiel je predovšetkým v tom, že Jánova reč bola na spôsob: sekera je už priložená na stromy... ak nebudete robiť pokánie, zahyniete. Ježišov a reč je tiež o pokání, ale z iného dôvodu: zvestuje Božie kráľovstvo, zvestuje radosť. Viete asi všetci, že slovo evanjelium je v preklade dobrá, radostná zvesť.

Radosť by mala byť niečím, čo charakterizuje aj zdravú a pravú vieru. Môžeme sa pýtať, že čím to je, že dnešný kresťania nevyzerajú vo svojej viere ako radostní. Táto výčitka sa vlečie už od devätnásteho storočia, kedy jeden z najväčších kritikov kresťanstva Nietsche (syn evanjelického farára), vytýka kresťanom: Ukážte, že ste spasení! Ukážte svoju radosť! Veľa sa od vtedy asi nezmenilo. Radosť – tá vnútorná, nie len navonok, nie je častá. Je na to veľa dôvodov a pravdivých. Ale presa len je radosť aj korením života. A to vnútorná radosť nie len z kresťanstva, ale zo samotného života. Áno, vieme, že život je ťažký. Ale ak bude zbavený všetkej radosti – tej vnútornej – čo potom z neho zostane?

Zdá sa, že prví kresťania túto radosť ešte mali. Ale dnes je dokonca otázkou, či môžeme ako kresťania vďaka svojej viere, prispieť dokonca k radosti sveta, ľudí vo svete. Byť korením život a jeho soľou.

O radosti, čo to je a čo k nej vedie, by sa dalo hovoriť veľa. Ja načrtnem len niekoľko vecí. Skutočná radosť súvisí so slobodou. Neslobodný človek nemôže byť šťastný. Radosť je tiež spojená s odstupom a istou dávkou irónie a humoru. Človek, ktorý sa vie zasmiať svetu, ale ktorý sa vie zasmiať aj sebe, že nie je centrom vesmíru, ten môže mať v sebe aj radosť, napriek všetkému. Radosť môže byť v našom vnútri aj napriek tomu, že nesieme kríže. Je to spojené s tým, že niekedy úsmev, ktorý je vyčarený cez slzy, je pravdivejší. Radosť je často spojená s tým, že nelipneme len na vlastných predstavách a plánoch, že ich vieme pustiť. Čakali by sme že radosť je vtedy, keď ide všetko tak ako chceme. Ale to sa deje len zriedka. Ide o otázku, či môžeme prežívať radosť aj napriek tomu, že život asi nikoho z nás nie je len podľa našich predstáv. A asi to môžeme. Kdesi hlboko v každom jednom z nás je priestor, kde vieme byť silní, pokojní a aj radostní. Ide len o to, nezostať len na povrchu, ale dostať sa do tohto priestoru.

Všetci vieme, že to nejde stále. Ale občas je dobré si to asi pripomenúť. Sme volaní k radosti – aj zo života, aj z viery. A taká radosť vedie aj ku skutočnému pokániu.