Homília - 4. 12. 2005

V jednej manželskej hádke, kde muž v afekte povedal svojej žene veľa vecí, ktoré ho na nej rozčuľujú a veľa vecí, ktoré by chcel, aby ona na sebe zmenila, zaznela veta: Áno, áno, všetci sa musíme zmeniť, predovšetkým však ty. Dnes, keď si na túto vetu spomenú, tak sa spoločne zasmejú, ako nad prešľapom jazyka, ale súčasne aj ako nad niečím, čo symbolizuje dnešný postoj k tomu, ako by sa mali ľudia meniť.

Každý prorok, ktorý vystúpil na tejto zemi a každý zakladateľ náboženstva vždy mali vo svojich rečiach aj výzvu k tomu, aby sme sa zmenili. Aj v dnešnom texte sme počuli o prorokovi Jánovi Krstiteľovi – hlavné heslo jeho činnosti bolo pokánie, zmytie hriechov a vlastná náprava. Aj Ježiš, keď po ňom vystúpil, hlásal radosť z blízkosti i prítomnosti Božieho kráľovstva, ale spolu s tým zaznievala aj výzva k premene zmýšľania i života. Táto výzva sa tiahne celými dejinami kresťanstva ako nepretržitá niť a je súčasťou kresťanského ohlasovania stále.

Dá sa však povedať, že dnešná doba príliš nepraje ľudskej zmene a práci na sebe. Viacerí lekári povedia, že ak niekomu radia zmeniť životný štýl – či je to diéta, pohyb, menej stresu – ľudia sú zväčša toho schopní, pokiaľ cítia hrozbu pre svoj život, ale akonáhle ju cítiť prestanú, tak sa zväčša vracajú do starých koľají. Podobne povedia viacerí psychológovia, že sa dá s ľuďmi riešiť problém pokiaľ cítia jeho reálne dôsledky, ale keby chceli s klientom začať pracovať na jeho premene, aby sa odstránili dôvody problému, k tomu väčšina ľudí nemá silu. Ale poznáme to aj z rodiny či kamarátskych vzťahov – niekedy sa dohodneme na nových modeloch komunikácie, ale zväčša tiež príde k návratu do starých koľají.

Aby som však neohováral dnešnú dobu a netvrdil úplne, že sa ľudia nemenia, chcel by som spomenúť jednu skupinu zmien, ktorých sú ľudia celkom schopní – máme stovky možností, rôznych kurzov a kníh ako zlepšiť svoju komunikáciu – či v rodine, či na pracovisku, či ku zákazníkom, klientom...Tieto kurzy prinášajú mnoho cenných rád: ako sa hádať konštruktívne, ako sa na ľudí usmievať, ako sa o nich zaujímať. Niekedy prinesú i kuriózne veci, napr. keď krachujúcemu podnikateľovi radia, že si musí dať najlepšie sako a najlepšiu viazanku, a nikto nesmie na ňom zbadať, že krachuje. Už aj to by bolo veľmi cenné, keby sme vedeli korektne vnímať iného, keby sme sa vedeli usmievať, keby sme sa vedeli konštruktívne hádať... Ale predsa len je to všetko tak trochu oprava fasády – ako keď mokrý dom opravíte zvonka a on potom vyzerá dobre, ale stavba nie je zdravá. Keď sa máme rozprávať o náboženskom pojme pokánia, zmeny, tak sa skôr myslí nie oprava fasáda (vyzerať úspešne a dobre), ale oprava celej stavby nášho životného domu. Ide o hlboké zmeny v zmýšľaní, v reči, v konaní, ktoré nie sú len navonok...

Že také zmeny potrebujeme, pokúsim sa ukázať na príklade. Dnes môžete často počuť v televízii a čítať v novinách, že ako je dôležité, aby ekonomika a trh slobodne fungovali, že majú svoj život. Že zdravá a slobodná ekonomika ukáže, kto je silnejší a čo treba jednoducho nechať odplaviť. Tieto myšlienky vznikli v kresťanskom – protestantskom prostredí. Dokonca v literatúre sa to označuje technickým termínom „protestantské čnosti“. To preto, že po rozdelení kresťanstva na katolicizmus a protestantizmus sa v priebehu času v týchto rôznych skupinách začal klásť dôraz na iné čnosti. U katolíkov o bol dôraz na tradíciu a jej zachovanie, tiež na zodpovednosť za spoločenstvo... U protestantov to bolo kladenie akcentu na samostatnosť, na úspech i materiálne bohatstvo, na zatlačenie osobných uspokojení pred poriadkom a snaživosťou... A skutočne môžeme vidieť, že ekonomiky, ktoré sa týmto riadili, sú dnes pred nami. Rozprával som pre troma týždňami s evanjelickým kňazom, rozhľadeným a sčítaným človekom. Ten potvrdil, že je to tak. Ale tiež pripomenul, že dnes, keď sa o týchto veciach hovorí, tak sa zamlčí, že tieto veci sa zdôrazňovali v prostredí, kde boli skutočne veriaci a morálni ľudia. Oni boli hranicou, aby samotná ekonomika nepohltila, neprevalcovala slabých, aby to bol aj sociálny systém. A to dnes neraz chýba – ak sa týchto zákonov a myšlienok zmocnia ľudia, ktorí to morálne v sebe nemajú.

Pre mňa je to príklad toho, že nestačí fungujúca fasáda, ale ide o to, čo je vo vnútri, čo vytvára hranice, čo zabraňuje ublíženiu... Fungujúca fasáda nestačí ani v rodine, ani v priateľstve, ani v spoločnosti... A my sme volaní k tomu, aby sme o tom vedeli a aby sa naše pokánie točilo okolo podstaty veci – okolo človeka v jeho vnútri.

Ak sa budete počas tohto adventu pripravovať na sviatosť zmierenia, ak sa budete chcieť obnoviť, alebo len tak sa nad sebou zamyslíte, doporučujem, aby sme si to trochu pripomenuli. Aby sme vedeli, že pokánie nie je len oprava fasády. Ide o to, aby bol svet zdravý, aby bol človek zdravý.

A tak chcem zmeniť úvodnú vetu, že sa musíme všetci zmeniť, predovšetkým však ty. Chcem odporučiť, aby sme si ju v sebe opravili, že zmena je potrebná, musíme sa zmeniť, ale predovšetkým sa musím pýtať, v čom sa mám zmeniť ja. Pretože všetko začína od nás: ak chceme, aby sa ľudia okolo nás usmievali, tak nepomôže, že im to pripomíname, ale jediná možnosť je, že sa sami staneme ľuďmi úsmevu a potom môžeme dúfať, že sa to chytí aj iných. Ak chceme, aby boli pokojní, nepomôže, že to budeme opakovať, ale sami sa musíme stať ľuďmi, ktorí jednajú pokojne. Potom môžeme dúfať, že sa ich to dotkne a budú reagovať pokojnejšie.

A druhá vec, ktorú by som chcel pripomenúť, že pri pokání nejde len o veci, ktoré sme urobili ako zlé. Ide aj o otázku, čo by som mohol inak, lepšie, láskavejšie, čo zanedbávam (hoci aj neubližujem). Tak sa totiž stávame lepšími v tom vnútornom.