Homília - 6. 11. 2005

Všetci sme desiatky krát počuli, ako niekto hovorí, že nemá čas, že je unavený, stále letí životom, je z toho nerôzny... A nie len že sme to počuli, sami také veci hovoríme, pretože je to tak. Okolnosti väčšinu z nás nútia do neprestajného poklusu, až tak, že niekedy nevieme kam to vedie, ani čo s tým. Tieto naše výpovede sú pre mňa znakom existencie ľudskej túžby: Túžime po tom, aby sme ten život prežili aj trochu v radosti, pokoji, aby nám nepretiekol medzi prsty. Ale čo s tým robiť?

Ľudia sa vždy aj zamýšľali, ako žiť, ako ten život nepremeškať. Vytvorili mnoho filozofií, mnoho návodov, receptov a myšlienok a neraz sa tam nachádzajú veľmi cenné postrehy.

Jeden z tých návodov ako žiť je, že je potrebné žiť tu a teraz. Nepremeškať prítomnú chvíľu, terajšie stretnutie, terajší svoj pocit, neprehliadnuť človeka, ktorý je vedľa mňa, ktorého som dostal do cesty. A skutočne sú to dôležité myšlienky, pretože nám nepomôže trápiť sa tým, čo bolo, ani tým čo bude (nad tým sa budeme trápiť potom!). Ja by som povedal, že vedieť takto žiť, ďakovať za prítomný okamih s vedomím, že možno nič viac nebude... že to je veľké umenie. Je to inšpirované kresťanstvom, pretože Ježiš pomerne často rozprával podobné veci: buďte ako poľné ľalie, ako nebeskí vtáci, nebojte sa, pretože máte aj vlasy na hlave spočítané... Toto jeho posolstvo ešte viac zvýraznili prví mnísi, keď v hlbokom premýšľaní nad životom neraz opakovali vetu: Žiť tu a teraz. Treba však asi podať aj o druhej strane – že to nemusí stačiť a nie je to jediný návod na život. Ako príklad by sme mohli hovoriť o kultúrnej revolúcii, ktorá prebehla Západnou Európou v šesťdesiatich rokoch dvadsiateho storočia. A tiež o niečom podobnom v Amerike, zvýraznenom predovšetkým cez hnutie hipís. Tam tiež dosť silno zaznievalo, že chcem žiť dnes, že zajtrajší deň ma netrápi, že treba ísť krajinou i životom a netrápiť sa ani s ľuďmi, ktorých stretám, ani ničím iným. Hoci na týchto hnutia bolo a je veľa inšpirujúceho, predsa sa tak žiť nedá. Chýba tam totiž zodpovednosť za ľudí okolo mňa i za svoj zajtrajšok a svoj život, za prostredie v ktorom som. Alebo možno poznáte ľudí, ktorí dostanú veľké peniaze do ruky a musia ich hneď minúť, nemysliac na zajtrajšok. Často v takých prípadoch hovoríme o asociálnom správaní. Tiež tam chýba tá správna dávka zodpovednosti či plánovania, pripravenosti na budúce veci. A tak sa nám otvára druhá pravda o živote – že sme ľudia, ktorí musia byť aj zodpovední. Aj za ľudí, aj za to, čo máme, aj za to, ako sa pripravujeme do ďalšieho života, aj za to, čo spravíme so svojím zdravím... Ideálne je, keď človek vie žiť to prvé umenie - „tu a teraz“ a keď vie k nemu pridať ja to druhé umenie – „správnu dávku zodpovednosti“. Ani jedno, ani druhé nie je ľahké, ale potrebné to je.

Zdá sa, že dnešné evanjelium je skôr Ježišovým rozprávaní o tom druhom umení. Panny múdre a nemúdre, v rovnakom pomere. Výčitka z Ježišových úst nesmeruje k niečomu takému, že nemali zaspať, ale k tomu, že niektoré spali bez toho, aby boli pripravené na to, čo bude nasledovať. Pripravené na budúcnosť. Toto je možné u Ježiša zachytiť rovnako často ako reč o prežívaní prítomnosti. U neho sa to spája - to jednoznačné teraz, ale aj zodpovednosť za to budúce.

V prípade dnešného evanjelia môžeme povedať, že sa symbolicky hovorí vlastne o dôležitom stretnutí, možno tom najdôležitejšom, ktoré tých päť premeškalo. Zostať v tých najdôležitejších veciach života „pred zabuchnutými dvermi“, to nechce nikto z nás.

Keď Ježiš hovoril o budúcnosti, takmer vždy je tam niečo viac, ako len plán na zajtra. A viac ako len: môj sen a môj plán. Jeho reč o budúcnosti pred ktorou sme aj zodpovední je spojená s pojmom Božie kráľovstvo. Civilne by sme o ňom mohli hovoriť možno tak, že či naše životné rozhodnutia smerujú k tomu, aby sme sa stávali ľuďmi väčšieho pokoja, väčšej lásky, väčšej múdrosti... Ja chcem zdôrazniť dnes len to, aby sme na tento termín, takúto víziu nezabúdali. Mať hlavu upriamenú aj do budúcnosti, ale nie len ku krátkodobým cieľom, nie len k svojim - je niečo, čo pokladám za veľmi dôležité. Pokladám to za jednu z dôležitých myšlienok, alebo skôr za jeden z dôležitých životných štýlov, ktoré vedú k vnútornému pokoju a k tomu, aby „nám život nepretiekol medzi prsty“.