Homília - 23. 10. 2005

Je to posledných pár mesiacov, možno rok, čo keď mi niekto mladý, možno dieťa, hovorí o tom, že nadáva, hreší, je nerôzny, tak svoju otázku smerujem k tomu, či pozná vo svojom okolí kamaráta či kamarátku, ktorí by tak nejednali. Ktorí vedia podobné situácie zvládať s rozvahou, reagovať pokojne, bez nadávania... Za ten čas to môže byť už tak niekoľko desiatok ľudí. Zaujímavé je, že po chvíľke premýšľania my zatiaľ všetci povedali, že nie. Nejde mi teraz o nadávanie, alebo celkovo o štýl vyjadrovania. Nie je to ten najhorší ľudský hriech, ani najväčší problém života. Ide mi skôr o to, že je ťažké potom radiť týmto mladým ľuďom, keď nemajú vzory, keď nevidia nikoho, kto by ukázal iné východisko. Aj my dospelí vieme, že naše jednanie sa dosť silno odvíja od toho, čo sme videli na iných. Že je ťažké zmeniť sa, keď to nikde nevidíme. Je ťažké obstáť sám proti prúdu, byť iný. Aj naše jednanie je z väčšej časti kombináciou toho, čo sme videli na iných. A potom čo tie deti?

A práve tento nedostatok vzorov sa mi zdá, že je možné použiť aj na najväčší príkaz – príkaz lásky. Láska a dobré - láskavé jednanie by malo byť to, čo charakterizuje kresťana. A nie len kresťana – celkom pokojne môžeme hovoriť o tom, že je to aj najväčší zákon ľudskosti. Ale naozaj je ťažké nájsť vzory. Dokonca tomuto zákonu človeka stoja v protirečení mnohé okolnosti. Ak sa pozrieme po ľuďoch, či niekto žije tento zákon, tak zistíme, že ľudia žijú iné zákony. Napríklad zákon úspechu – že vtedy žijem, keď som úspešný, rýchli, šikovný... zákon vlastníctva – vtedy žijem, keď mám. Mám možno pochvaly, možno majetok... Zákon prežitia – za každú cenu aby som prežil. ja... Zákonu lásky odporuje aj to, že sa môžeme stretnúť, ako niekto svoje pocity vyhlasuje za neodolateľnú lásku, a pritom vieme, ako takéto pocity už ublížili – či jednotlivcom, či celým rodinám. Čo teda s láskou? Je to slovo, ktoré je podozrivé s prílišnej citovosti a naivity! Za všetky tieto tendencie, ktoré sú dôvodom toho, že je len ťažko nájsť vzory, by som chcel zacitovať spisovateľa E. Kishona. Je to Žid, ktorý prežil koncentrák. V jednom rozhovore sa novinári pýtali, ako to tam bolo zo vzťahmi, ako to bolo s podobnou témou, akú dnes rozoberáme. Spisovateľ vtedy hovoril: Ale prosím vás, tí najlepší zomreli prví! Tak to asi je, ku všetkému, čo som povedal môžeme pridať, že láska sa dá aj zneužiť, že človek lásky je v istom zmysle slabší....

Pre všetky tieto dôvody nechám dnes tému lásky len v podobe vierovyznania, teda v podobe niečoho, čo síce nevidíme, ale veríme v to. A tak by som chcel povedať, že verím v zákon lásky, verím v lásku. Verím v to, že náš Boh, ktorý tvoril vesmír i nás, je Láskou. Verím, že dôvod, prečo svet vznikol je práve jeho láska k nám. Verím, že človek je stvorený pre lásku – preto, že sa vieme zachvieť, keď počúvame pekné veci; vieme sa potešiť, keď urobíme niečo dobré, bez ohľad na to, či to niekto videl a niekto docenil; vieme sa zachvieť súcitom, keď vidíme niekoho slabého, opusteného, tiež bez toho, že by to niekto docenil a poďakoval nám. Sme volaní – stvorení pre lásku. Tiež verím, že pre ľudstvo niet inej nádeje na prežitie, ako sa stále približovať k civilizácii lásky. Nie k civilizácii úspechu, vlastnenia, ale civilizácii, ktorá sa vie aj deliť, odpúšťať, spolucítiť. A že civilizácia lásky je aj vrcholom stvorenia.

Mnohým nám býva aj ľúto, keď musíme konštatovať, že lásky je málo vo svete. Aj my sami určite nie sme vzory skutočnej pravej lásky. Ale aj tak tento zákon zostáva ako ideál, ako jedna z najcennejších vecí.

Ježiš keď hovoril o láske, tak spojil lásku k človeku a lásku (najväčšiu) k Bohu. Je to pre mňa tiež dôležité, hoci dnes nie je móda hovoriť o Bohu. Niektorí používajú pojem „niekto tam hore“, alebo „niečo tam hore“. Aj to je dobré pomenovanie, nemusíme za každú cenu hovoriť o Bohu. Ale láska len k človeku nie je možná, aj keby sme sa pre ňu akokoľvek silno rozhodli. Potrebujeme z niečoho čerpať. Pretože milovať len ľudí, to nás unaví, niekedy možno i zničí. Milovať, to môže znamenať, že nás ľudia aj zneužijú. Potrebujeme sa oprieť o niečo silnejšie, možno povedať o „niekoho tam hore“.

Aj keď tú lásku nevieme celkom žiť, aj keď nemáme dostatok vzorov, môžeme sa o ňu snažiť. Snažiť sa o prinesenie toho najcennejšieho do života.