Homília - 7. 8. 2005

Na ulici ma stretol muž, spýtal sa, či som kňaz. Keď som odpovedal, tak on začal rozprávať, že je neveriaci. Ale že mi chce povedať a požiadať ma, aby som dával ľuďom útechu. Pretože život je dnes veľmi ťažký a ľudia potrebujú veľa útechy. Muž bol zjavne pod nejakým výrazným tlakom, ktorý nechcel ďalej opisovať.

Keď sme sa rozlúčili, zostala mi jeho výzvy v mysli. Premýšľa som nad tým, ako dávať ľuďom útechu. Nie je to tak jednoduché. Sami viete, že slovo „neboj sa“ často nestačí. A dať útechu ľuďom s ktorými sa málo stretáme, ktorí neotvoria svoj problém, je ešte ťažšie. Napriek tomu však sám viem, že viera má v sebe aj toto poslanie.

Ak sa pozrieme tak zjednodušene do dedín iných civilizácií a náboženstiev, tak tam nájdeme, že viera v Boha je skutočne o úteche. Vo viacerých dávnych civilizáciách ľudia spájali existenciu božstva s vecami, ktorých sa báli. Či to bolo zemetrasenie, či hlad, či vojna... A tak sa snažili nakloniť si božstvá, ktoré s tým spájali: bohov vetra, bohov vojny, bohyne plodnosti... Ak budete čítať Starý Zákon, tak jedna niť jeho rozprávania je protestom proti takémuto stotožňovaniu vecí, ktorých sa bojíme s Bohom. Už prvé strany, ktoré rozprávajú o stvorení sveta, o vzniku hviezd a zeme a zvierat a človeka... sú tiež protestom, že nie príroda, nie živly sú bohmi. Ale že nad tým všetkým je Boh, Boh nad bohmi. Aj dnes sme to počuli v prvom čítaní, ako sa prorok Eliáš mal stretnúť s Bohom. Začalo to vetrom, ktorý „láme skaly“, pokračovalo to zemetrasením, potom ohňom. Nakoniec prichádza vánok a až potom dochádza k stretnutiu. Boh nebol v tých mohutných živloch.

Aj my sa modlievame za zdravie, za ochranu, aby sa nám nič zlé nestalo, neraz prosíme aj za svoje žiadosti. A máme právo na takúto modlitbu. Súčasne však vieme, že Ježiš nám nepriniesol prísľub nedotknuteľnosti, ale prísľub účasti na jeho osude, teda účasti na kríži. Na základe tohto by sme si mohli postaviť otázku, kde je Boh pre dnešného človeka? Aké miesto mu vydeľuje moderný človek? U nás by sotva obstálo, a je to v súlade s Bibliou, aby sme ho stotožňovali s vecami, ktorých sa bojíme...

Povedal by som, že pre moderného, dnešného človeka sa začína niekde tam, kde sa zachvejú naše pocity. Či je to strach, či bolesť, bezmocnosť, ale aj radosť, šťastie, láska vďačnosť... to sú veci, ktoré trochu zachvejú náš všedný deň, naše vnútro a asi najčastejšie práve tam začína niečo ako vzťah k Bohu.

Dnes sme počuli o búrke na mori, o Ježišovi a Petrovi, ktorí chodia po mori. Ak by sme toto evanjelium začali rozoberať z toho pohľadu, že aký fyzikálny jav mohol umožniť túto chôdzu, či je to možné, či chodili alebo nechodili po vode, tak z tohto úryvku nevyťažíme asi nič. Skončíme v slepej ulici. Aj pre nás platí, že ak chceme chodiť po vode, tak si musíme zadovážiť čln. Je potrebné počúvať toto evanjelium tak, ako ho počúvali či čítali jeho prví adresáti. A to boli židia. Oni používali veľa reč symbolov. More bol jeden z týchto symbolov. Naznačovalo hlbinu, ktorá môže všetko pohltiť, miesto síl, ktoré sú mocnejšie ako človek, miesto bezmocnosti, miesto démonov. Keď Kristus po ňom chodí, je to vyjadrenie, že má moc nad týmito silami. Tento symbol používame neraz aj my, keď povieme, že náš život je ako v búrke na mori. Myslíme tým situáciu, keď sme zmietaní sem a tam, keď nevieme, čo nás prevalcuje a kam sa nakoniec obráti smer nášho života. A takých situácií zažívame dosť.

Posolstvo dnešného evanjelia je o dôvere a viere. Práve stratu dôvery Ježiš považoval za dôvod k Petrovmu pádu. Dôvera ho mala držať „nad vodou“. Osobne sa viem lepšie vcítiť do Petra topiaceho sa, ako do pocitov Petra, ktorý chodí po vode. To je tiež asi preto, že sú to symboly. A lepšie poznám, možno podobne ako väčšina z vás, pocity, keď sa vo veciach topíme.

Petrovmu topeniu sa predchádzalo, že sa pozrel na vlny, na živly. Prestal vnímať to, že kráča a začal vnímať to všetko mocnejšie okolo neho. V našom slovníku podobnému ohľadu hovoríme stres. Je to, keď prestaneme vnímať, čo práve cítime, prestaneme byť mysľou prítomný v danom okamihu, prestaneme byť mysľou prítomný pri tom, čo práve robíme a zadívame sa na to všetko, čo nás čaká, začneme sa chvieť, že či to zvládneme, vidíme v budúcnosti to more prekážok a starostí. Stres môže byť aj pohľad dozadu – možno v podobe nespracovanej výčitky, možno v podobe množstva rozpracovaných a nedotiahnutých vecí, ktoré sa tlačia do našej mysle. A opäť prestávame byť tam, kde sme, byť s tým, čo práve prežívame (odborníci by povedali, že to všetko nie je stres, ale dysstres!). Také chvíle sú častou súčasťou našich životov. Také chvíle sú možno tie, ktoré si zasluhujú útechu a posilu. Ježišovým návodom je dôvera. Dôvera nie v to, že sa to všetko hneď skončí, keď sa pomodlíme, ale dôvera, ktorá napriek všetkému dáva silu kráčať. Dalo by sa povedať, že takáto dôvera umožňujúca kráčať po vlnách našich životov, je jeden zo znakov pravej a hlbokej viery. Pokoj napriek všetkému čo sme nedotiahli, čo nás čaká, ale predsa vnútorný pokoj, ktorý umožňuje robiť to, čo práve robíme, žiť dnešný deň, žiť ho bez nadmerného strachu. V súvise s dnešným evanjeliom by sa dalo povedať, že miesto pre Boha je v prebudení síl ku kráčaniu napriek všetkému.

Možno aj vy občas stretnete nábožných ľudí, ktorí stále hovoria o tom, že ako je svet zlý, ako sa všetko rúca, ako je svet v rukách diabla. Tí ľudia to nemyslia zle, chcú nás upozorniť a priviesť k obráteniu. Ale nie je to kresťanstvo! Kresťanstvo povie, že vo svete je skutočne veľa zla, mnohé veci nie sú dotiahnuté, doriešené a dobré, mnohé sa rúca, človek je hriešny.... ale predsa si pripomíname, že veríme, že aj tak je pánom nad svetom Boh (nie diabol). Toto môže byť malá aplikácia posolstva o dôvere z dnešného evanjelia. Tá dôvera je útechou, ktorá dáva silu i pokoj.

Chcel by som to povedať ešte trochu inak. Staré nemecké sedliacke príslovie hovorí, že ak nemáš Boha rovnako v maštali ako ho máš v kostole, tak ho nemáš opravdivo. Ak by sme to preložili do dnešnej reči, tak by sme mohli povedať, že ak nemáme všade na pracoviskách a v živote rovnakú dôveru, ako ju možno máme v niektorých chvíľach modlitby či stretnutia v kostole, tak máme ešte čo robiť, aby sme sa naučili tento znak viery preniesť do bežného života.