Minulú sobotu bol v novinách článok poľského žurnalistu (SME, 09. 07. 2005, autor Andrzej Stasiuk (1960)). Písal o zosnulom pápežovi Jánovi Pavlovi II. článok ma zaujal netradičným spracovaním. Spomenutý novinár sa vyznáva, že v čase, keď do Poľska prišiel Ján Pavol prvý raz, on bol s cirkvou prepojený akurát pranierovaním rodičov za nedeľnú omšu. Nevie, čo vtedy pápež hovoril, vie len o atmosfére slobody, ktorá vtedy zaviala. Keď prišiel pápež naposledy, opäť ho nepočúval. Nie preto, že by nechcel. Preto, že keď začal pápež hovoriť, jeho myšlienky lietali k tomu, ako je to s pápežovým človečenstvom: či sa holí každé ráno – tak ako tisíce mužov, ktorí idú do práce; či to robí sám, alebo má na to ľudí... Ako asi zvláda svoje telo, ako sa prechádza ubolený po izbe a chytí sa stoličky, stola a potom skrine, aby sa mohol premiestniť... ako ukladá svoje uboľavené kĺby večer do postele a ako ich potom ráno odtiaľ dostáva... Predstavoval si ho, ako sa utiahne po verejnom vystúpení do svojej izby, ako doznel potlesk a hluk a on zrazu zostáva osamoteným človekom. spomenutý autor pokladal pápeža Jána Pavla za jedného z najosamelejších ľudí. Čo si na ňom veľmi váži a kam smeroval svoj článok bolo to, že tento pápež akoby nám nechal testament toho, ako treba niesť a zvládnuť svoj údel.
Súhlasím. Ján Pavol komentoval skoro všetko – počiatočné vojnové konflikty, hlad, vykorisťovanie, naliehal, aby bohaté krajiny odpustili dlhy krajinám tretieho sveta. Zasahoval dokonca do takých tém, ako je voda na zemi – jej ochrana a spoločné hľadanie možností. )Bolo by toho veľmi veľa. ale ak to zrátam a pýtam sa na výsledky jeho slov, jeho apelov... musím povedať že tých výsledkov nie je tak veľa. Vojny neskončili, neskončil ani hlad, ani k odpusteniu dlhov nedošlo, ani v probléme vody nedospeli mocnosti k riešeniu... Akoby tých výsledkov, tých merateľných bolo málo. Ale skutočne súhlasím, že jeho veľkosť spočívala nie v tom, že dokázal veľké merateľné výsledky, ale v tom, že svoj údel – či ten svoj fyzický alebo údel úradu – naplnil najlepšie ako vedel.
Ak sa niekedy začne trápiť nad tým, ako zmeniť spoločnosť či ľudí okolo seba, nakoniec pravdepodobne prídeme práve k tomuto: ide o čo najlepšie unesenie svojho údelu, unesenie kríža, vyplnenie úlohy, ktorú obsahuje náš život. Takmer nič viac, ale ani nič menej. Na zmenu sveta často nemáme ani možnosti, ani silu.
Mne to pripomína iného veľkého muža, ktorého sme si pripomínali v pondelok - sv. Benedikta z Nurzie, patróna Európy. Bol to zakladateľ mníšskeho života. Dodnes môžete na neprístupných bralách a horách južnej a strednej Európy obdivovať stavby, ktoré stavali jeho mnísi. Ide však o to, že tento muž začínal svoje dielo na troskách rímskeho impéria. Štátna správa už fungovala len slabo, kultúra bola v úpadku a ľudia sa báli nájazdov slovanských a germánskych kmeňom. Akoby nebolo jasné, kam to všetko smeruje. Benedikt na rozdiel od iných zakladateľov kláštorov nevolal svojich nasledovníkov k tomu, aby išli a presvedčili Slovanov či Germánov, aby sa oni zmenili. Volal ich k tomu, aby obrábali pole tak ako vedia a aby sa táto práca premenila na modlitbu. Učil ich žiť svoj deň čo najlepšie pred tvárou Boha. Žiadne veľké premeny tých ostatných – zvládnuť svoj údel, svoju úlohu, dôsledne ju naplniť. Benediktovi sa podarilo zlúčiť aj slovanské, aj germánske aj rímske prvky. Neprišlo k zániku kultúry, naopak k jej novému dychu. Právom je vyhlásený za patróna Európy.
Dnešné evanjelium hovorí o podobných veciach. Počuli sme tri podobenstvá. Tak ako minulú nedeľu, sú Ježišovou odpoveďou na otázku, prečo to s jeho Kráľovstvom nefunguje. Prečo sa ľudia masovo nemenia!? Prečo nie je raj na Zemi?! Ak Ježišovu odpoveď zhrnieme, tak nám hovorí, že náš čas nie je časom žatvy. Že my nie sme sudcovia, ktorí majú rozlišovať, kto je a kto nie je dobrý. Nie sme rozhodcovia na ihrisku sveta. Mali by sme byť len tí, ktorí sa pokúšajú dobre rozsievať. Nie je to niekedy jednoduché, nedá sa niekedy obísť to, že musíme vedieť aj rozlišovať aj hovoriť o tom, čo je zlé... Ale v prvom rade sme rozsievači. Teda tí, ktorí by sa mali predovšetkým starať, či plnia svoju úlohu, či robia čo môžu, aby naplnili svoj údel.
Mne to z kresťanstva pripomína starú pravdu či zásadu: ak nás na svete a na iných niečo hnevá, mali by sme obrátiť pohľad aj na seba – či nerozsievame, nevyžarujeme niečo podobné, čo sa nám nepáči. Možno v inej podobe... Nejde pritom o sebatrýznenie, nemusíme vždy niečo nájsť, ale je to dosť dôležitá a poctivá kontrola. Aj pre svet nemôžeme asi urobiť viac, ako – použijem tie slová od sv. Benedikta – čo najlepšie žiť pred tvárou Boha.