Homília - 24. 3. 2005

Každý Zelený štvrtok sa kňazi stretávajú v katedrále, aby si tam obnovili svoje kňazské sľuby. Voláme to aj kňazský deň. Tiež som si tie sľuby dnes obnovoval, snažil som sa pripomenúť si všetko, čo som sľúbil, čo som chcel žiť.

Ešte som asi nikdy nekázal, aspoň pokiaľ si spomínam, na tému kňazstva. Dnes to zmením.

Asi pre väčšinu ľudí kňaz nejako nezapadá do tohto sveta a bežných spôsobov. Mnohým sa zdá, že kňazi nemajú čo robiť, povedia, že on ráno vstane, odslúži si omšu a má fajront. Iní cítia, že spôsob myslenia je iný, ako má dnešný svet, vychádza z akýchsi iných kritérií. Iní je už aj takou maličkosťou, ako je čas – jeho pracovná doba akoby bola najplnšia práve vtedy, keď väčšina ostatných môže si sadnúť s rodinou, alebo ísť do kina či divadla, alebo na šport. Kňaz má spravidla vtedy takmer vždy ľudí, pretože môže s nimi pracovať až keď prichádzajú z práce. A našli by sem ešte veľa vecí, ktoré sú iné. Dalo by sa povedať, že takmer nikdy nezapadá, by dokonca, že je to osoba vždy tak trochu komická. V tom dobrom i zlom význame slova.

Keď sme teraz mali spoločné spovede, je to aj príležitosť pre mňa trochu viac sa stretať a počúvať iných kňazov. Kňazi sú rozdielni a rôzne charakterizujú svoje aj poslanie. Jeden je oblečený neprestajne v reverende či rímskej košeli - iní možno oblečenie strieda, možno mu je dokonca jedno, čo má na sebe. Jeden chce aby ho na ulici zdravili Pochválený buď Ježiš Kristus - iný sa viac poteší hocijakému pozdravu, len nech vychádza zo srdca. Jeden chce pracovať spolu s ľuďmi (pred niekoľkými desaťročiami bol pokus v Európe tzv. kňazov robotníkov – celý deň boli na pracovisku, v továrňach, večer sa snažili byť ako duchovní medzi svojimi spolupracovníkmi) - iní sa radšej venujú agende, štúdiu, čisto duchovným veciam. Niektorý chce, aby ho ľudia počúvali a poslúchali - iný by bol radšej súčasťou spoločenstva, ktorému môže dať všetko čo vie, ale ktoré aj jeho obohacuje. Ak by som aj pokračoval, nenaši by sme jednotný postoj, ani jednotný typ kňaza.

Dnešné evanjelium opisovalo situáciu pri poslednej večeri. Vtedy, keď Ježiš prvý raz slávil eucharistiu, keď dal poverenie apoštolom, aby to robili na jeho pamiatku, teda keď ustanovil kňazstvo. A k tomu pridal symbolický úkon umývania nôh. Príklad bezhraničnej lásky. Umývať nohy, to bola práca otrokov – keď hostiteľ chcel zabezpečiť komfort pre svojich hostí, zavolal sluhu a ten im umýval nohy od prašných ciest. Teraz to urobil Ježiš. Ale nedá sa to od ustanovenia kňazstva oddeliť. V tom je vlastne ideál kňazstva – služba, ktorá možno nie je ani pochopená, ani docenená, ktorá sa nemusí zhodovať s postavením. Kňazstvo by malo byť vždy symbolom, že existuje ešte aj nezištná láska, blízkosť ľudí, ktorú možno nikto nezaplatí. Ak to poviem, opačne: nechcel by som žiť vo svete, kde sa stratí ochota počúvať, kde sa stratí úprimnosť, čestnosť, nezištnosť... Aj napriek tomu, ako dnes funguje svet, že sa všetko musí vyplatiť, predsa by tu mali byť aj ľudia, v ktorých zostalo aspoň niečo z veľkých ideálov. Samozrejme by to nemali byť len kňazi, ale našou úlohou je, aby sme to aspoň trochu preniesli, či aspoň pripomínali aj vám.

Nie je to však jednoduché žiť. Ten ideál nezištnej lásky a služby sa asi nedá celkom naplniť. Sme len ľudia, robíme chyby, máme svoje hranice.

Mne k tomu dnešnému obnoveniu kňazských sľubov sa veľmi žiada doplniť ešte iné slová. Žiada sa mi ospravedlniť sa. Predovšetkým za seba, za všetky chvíle, keď som znervóznel, keď som málo počúval, keď som nesprávne riešil veci, nesprávne použil slová.... A chcem sa ospravedlniť aj za ostaných kolegov. V týchto časoch sme dosť na pretrase. Možno je to znak, že aj širšia spoločnosť od nás čaká, že nebudeme celkom takí, aký je dnešný svet, že aspoň niečo zo spomenutého ideálu sa bude dať na nás vidieť. Za všetky chvíle, keď neplníme tieto očakávania sa ospravedlňujem.