Homília - 30. 1. 2004

Slovenské príslovie hovorí, že je ťažšie človeka rozosmiať ako rozplakať. Ak sa tým myslí pokojný úsmev, skutočné potešenie a vliatie sily, tak je to veľká pravda.

Musím sa priznať, že dlhé roky som nevedel celkom presne, či text blahoslavenstiev, ktorý som čítal, patrí do prvej skupiny vecí - teda do tej, ktorá prináša potechu a dobré posolstvo, alebo nás skôr vedie k zármutku. Mal som s blahoslavenstvami problém. A pritom je to programová reč Ježišova. Teda niečo podobné, čo tvoria ľudia, ktorí chcú uspieť v politike – musia si premyslieť, čo lukratívne ľuďom ponúknu a musia to dať do lákavej ponuky, aby ako odmenu dostali hlas voliča. Nevedel som, mal som problém s tým, či by Ježiš tento hlas od nás „voličov“ dostal.

Keď analyzujem tento svoj strach či problém, tak prichádzam na dve veci. Kdesi hlboko sa bojím, že reč, ktorú sme počuli, môžeme vnímať ako lacnú útechu: teda: teraz trp, buď ticho... a raz po smrti sa ti to vráti. Nechcem hovoriť lacné veci, ani kresťanstvo nie je lacná útecha. To na nás kritizoval Karol Marx, že podávame ľudstvu ópium a učíme ich tichej poslušnosť feudálom s tým, že potom sa nám to vráti. Druhá vec je, že pri počúvaní či čítaní týchto slov by sa nám mohla vybaviť predstava rýchleho riešenia. Niečo na spôsob: nevadí, že si teraz hladný, že plačeš, že ťa prenasledujú... už zajtra príde pani z charity a prinesie ti chlieb či rožky, utrie tvoje slzy a vyrieši problém, alebo vláda vydá nariadenie, že ťa nesmú prenasledovať... Ani o tomto to však nie je!

Dnes hovorím o blahoslavenstvách trochu pokojnejšie. Netvrdím, že som ich pochopil úplne, a už vôbec nie, že vám budem vedieť dobre sprostredkovať, čo je vo mne. Ale dnes je pre mňa táto reč v tom najlepšom význame slova náboženskou rečou. Takou, aká má náboženská reč byť. Myslím tým, že väčšina z nás si pod slovom náboženstvo predstaví niečo ako: toto treba zachovať, toto treba robiť. Alebo, že náboženský znamená byť morálny. Prirodzene každé náboženstvo má v sebe aj predpisy čo je treba, aj by malo viesť k morálke. A je to aj dôležitá téma, čo zachovávať, aby sa nám spoločne dalo žiť a žilo lepšie. Ale je to iná téma. Náboženská reč v tom dobrom a čistom význame slova je reč o tom, čo máme v sebe. Nie len o tom, ako sa správame a čo je navonok, ale čo je v nás, aké postoje máme voči životu, ako ho nesieme, ako stojíme pred problémami... Carl Friedrich von Weizsäcker, nemecký fyzik, filozof a politik písal o týchto textoch, že ich ukázal svojím priateľom hinduistom a budhistom. A oni mu povedali, že veď toto učíme aj my. A že práve preto si aj oni ctia Ježiša viac ako človeka. Som presvedčený, že tu by sme sa zhodli z mnohými náboženstvami – učia o postojoch voči utrpeniu, voči životu a o tom, čo je dobré, ak to má človek v sebe. Aj blahoslavenstvá nie sú záväzný zákon pre všetkých. Je to vec, ktorú keď žijeme, tak sa dá o nás povedať, že sme šťastní, že to tak vieme brať. Je to čistá náboženská reč bez nejakého musíš, treba....

Niečo podobné používame aj my. Povieme, že: „Ty si šťastný človek, keď vieš byť pokojný uprostred všetkých týchto nervóznych...“, „Si šťastný človek, keď sa nevieš nahnevať...“, „...keď nemáš tie viny, hriechy a výčitky ako ja...“, „...keď si môžeš v tom zhone spievať...“. Všimnite si, že tiež nehovoríme, že budeš šťastný, keď sa to pominie. Hovoríme o situácii, kedy to vonku nie je dobré, možno sa to dokonca nedá ani zmeniť, ale v človeku je akýsi pokoj, sila, nadhľad... Podobne vnímam Ježišove blahoslavenstvá.

Ide totiž o to, čo máme v sebe! Už som spomenul, že si niekedy náboženstvo pletieme s tým ako by sa všetci mali správať, aby sa tu žilo lepšie. Hovoríme o etike a morálke. Ale posolstvo náboženstiev v je v tom, že etický nemôžeme byť len navonok. Že nestačí a ani sa nedá zachovávať veci len preto, že to treba. Vonkajšie zákony sú dôležité, ale podstavné je to, čo sa pretaví do nášho myslenia (až cítenia). Predstavte si predavačku, ktorá sa usmieva, je ústretová, príjemná. Predstavte si podobného zamestnanca na úrade. Ak to nemá v sebe, ak to robí len preto, že mu prikázali, alebo preto, že ho sleduje kamera a potom by ho vyhodili, tak sa to musí niekde ukázať. Niekde zlyhá. Najčastejšie sa to ukáže v rodine, kde človek nemá veľké zábrany. Ukáže sa agresivita, ukáže sa, že tých ľudí nemá rád... Napriek tomu, že je profesionálne vycvičený! Etika, dobro nie sú len vonkajšie veci. Rodia sa v nás. Aby sme ich radi žili, potrebujeme to mať v sebe. Inak nás to môže aj ubíjať.

Teda o tomto je aj posolstvo blahoslavenstiev. Povedal som vám, že dnes sa už trochu dívam na ne ako na príjemný text. Preto by som vám rád ponúkol jeden z moderných prekladov, ktorý ich mne pomohol trochu inak chápať. Je to od odborníka na Bibliu. Tvrdí, že nevynechal nič, čo chcel Matúš povedať vo svojom texte, len je to preklad bližší modrenému životu. Bez lacnej útechy, a predsa (aspoň pre mňa) niečo veľmi cenné.

Blahoslavení, ktorým sa podarí všetkého sa vzdať!

Blahoslavení, ktorým sa podarí vydržať, keď sa ich niečo dotklo.

Blahoslavení, ktorí nikomu nie sú na ťarchu a o svoje ciele sa neusilujú násilím.

Blahoslavení, ktorí túžia po spravodlivosti.

Blahoslavení, ktorí milosrdne používajú právo.

Blahoslavení, ktorí nemajú zlý úmysel.

Blahoslavení, ktorí vytvárajú mier medzi znepriatelenými ľuďmi.

Blahoslavení, ktorí sú prenasledovaní pre spravodlivé jednanie.

Blahoslavení, ktorí sú hanení pre samotárstvo, pretože im nestačí nazývať sa kresťanmi bez toho, aby skutočne boli mojimi učeníkmi.

Malý stuttgardský komentár, Evangelium sv. Matouše, Kostelní Vydří 1996,str 62 - 63