Homília - 23. 1. 2004

Počas štúdií som mal kamaráta, ktorý bol medzi nami známy tým, že vedel veľmi zahorieť a ponoriť sa do vecí, ktoré ho oslovili. Raz to bola cyklistika, inokedy počítač, auto... Charakteristické bolo pre neho, že bol ochotný do svojej novej záľuby investovať takmer všetko čo mal. Ak to bola cyklistika, tak potreboval ten najlepší bicykel, aký bol pre neho v tom čase dostupný. A k nemu aj oblečenie. Ten bicykel nenajazdil veľa kilometrov. Nie preto, že by sa bol zničil. Môj kamarát vedel zahorieť pre veci, ale dlho pri nich nevydržal.

Ten jednoduchý príklad môjho kamaráta (dúfam, že sa neurazí) sa dá preniesť aj na hlbšie otázky. Môžeme ísť až po štátnu úroveň a klásť si otázku, čo vedie ku skutočnej spokojnosti ľudí? Je to len mať mnoho vecí, alebo je to aj v niečom inom? Mnohí múdri ľudia riešili otázku, čo je v živote viac: mať alebo byť. Nie je to jednoduchá vec. Neraz sa to stáva aj nám, že namiesto toho, aby človek bol niekým, tak sa uspokojíme aspoň, že sa takí zdáme – teda že máme (dobré meno, slávu, oblečenie, peniaze...). A hlavne čakáme, že keď bude v poriadku to a tamto, keď tí ľudia okolo budú iní, tak budeme spokojní aj my. Zdá sa však, že dôležitejšie pre ľudskú spokojnosť je byť. Nie len mať. Že to nemá prichádzať len zvonka, z vecí a od ľudí, ale z nás.

Trochu však by som túto odpoveď poopravil. Je aj pre mňa dôležitejšie byť, nie len mať a nie len sa zdať! Ale predsa človek po istú mieru potrebuje aj mať. Ak sa vrátim k príkladu s cyklistikou, tak človek môže denne trénovať, posilovať, rozvíjať rýchlosť i vytrvalosť... ale ak by sa nikdy nedostal k žiadnemu bicyklu, tak nakoniec nevie ani to, či vie udržať rovnováhu. Iste nepotrebuje ten najlepší model, iste potrebuje viac trénovať a byť cyklistom ako mať výstroj, ale niečo predsa potrebuje. Podobne aj v iných úrovniach – potrebujeme trochu aj podmienky. Ale predsa len by sme asi nemali zabudnúť na to, že nie sú tie najdôležitejšie.

Takto by som pristúpil k vysvetleniu dnešného evanjelia. Je to výzva na pokánie. Tú sme však počuli z kazateľníc mnohokrát, zatiaľ čo dnešný človek neraz úprimne nevie, v čom by sa mal meniť. A tak by som rád upozornil na prepojenie, že jedným dychom Ježiš ohlasuje: priblížilo sa Božie kráľovstvo. Tie dve veci sa nedajú od seba oddeliť. Pretože zmena je možná len tam, kde človek vidí iné východisko, inú cestu. Kde vidí nádej. Ježiš dal nádej (preto spomienka na krajiny Zabulon a Neftalii – to boli územia, kde za asýrskeho zajatia bolo najviac postihnuté obyvateľstvo. Ich meno platilo ako pomenovanie pre ľudí bez nádeje.)

Ale za to najpodstatnejšie pokladám slovo nečakať. Nečakať až to príde, až to prinesú iní. Ježiš hlása príchod Kráľovstva, ale hovorí o ňom ako o niečom, čo je prítomné – i keď niekedy len vo forme semiačka, inokedy ako niečo čo rastie, inokedy ako aj niečo reálne a úplne prítomné. To kráľovstvo je aj v nás. Človek je tvor, ktorý znesie veľmi veľa, viac ako si myslí. A je tiež tvor, ktorý má v sebe aj možnosť tvoriť veci, ktoré sú hodné názvu Božie kráľovstvo. Sme schopní aj milovať, aj prinášať pokoj, aj budovať nový svet. Len sa niekedy stáva, že na to zabudneme, že veci, ktoré priniesol život, to zakopali v nás.

Je to vec, ktorú je potrebné si občas pripomínať, že ja napriek všetkým ťažkým a zlým veciam, predsa len máme v sebe veľa možností. Netreba strácať nádej. kráľovstvo