Homília - 16. 1. 2005

Je celkom prirodzené, že mnohé pracovné miesta a pracovné procesy sa podrobujú výskumom, aby mohli lepšie zúročiť svoju prácu. Jeden z takých výskumov sa týkal toho, že akým šéfom dávame prednosť. Ukázalo sa, že chceme, aby šéf bol tak trochu suverén, mal jasné predstavy, dával jasné inštrukcie, aby si veril a vedel dosiahnuť svoje. To isté platí aj na pedagógov, že takýmto deti dávajú prednosť. Trochu to nahráva všetkým knihám, ktoré hovoria o tom, že potrebné si veriť, že len keď si verím, tak dokážem veľa...

A je to tak: mali by sme mať aj trochu sebadôvery, ísť za tým, čo pokladáme za správne, mali by sme byť aj trochu suverénni...

Veriť si je dokonca podmienkou toho, aby sme mohli správne uveriť Bohu. Ale možno to potrebuje aj trochu upresniť. Pretože ak necháme len prvú časť, že vedúci pracovník má byť suveréni, a nepridáme aj niečo o citlivosti na ľudí pod ním, potom sa z neho ľahko môže stať veľmi tvrdý človek. A to už nechceme. Možno sa raz dočkáme aj výskumov o tom, že aká miera pochopenia, solidarity, načúvania je potrebné k tej samostatnosti a suverenite. Tak isto vieme, že aj len si veriť, nie je všetko. Asi všetci dospelí sme už aj narazili na to, že môžem s veriť akokoľvek, predsa sme ľudia zraniteľní, ohraničení a smrteľní...

Dnes sme počuli trochu zvláštne evanjelium, v ktorom rozprával Ján Krstiteľ. Predstavoval svoje prvé stretnutie s Ježišom. Nazýva ho Boží baránok. Je to výraz zo Starého zákona, išlo o baránkov ktorý boli zabitý ako obeta. Obeta Bohu, obeta za odpustenie hriechov ľudí. Ježiš nezačal ako suverén. A asi mohol, dokonca mu to stále vytýkali – čakali od neho, že príde ako vodca, jasne zavelí a premení svet, možno mal prísť s vojskom... Ale jeho prvý symbolický úkon bol krst. A to je úkon, kde ukázal svoju pokoru pre niekým vyšším – teda pred svojím Otcom, pred Bohom. Začína nie suverenitou, ale pokorou. Povieme, že tým sa zaradil medzi hriešnikov – ale to je len druhý rozmer pokory – učí nás solidarite s inými, otvára naše srdce pre nich.

Počas posledných dvoch týždňom sa popísalo veľa strán o tom, že akí sú Slováci. Že sme sa umiestnili na chvoste krajín, ktoré prispeli na prírodnú katastrofu v Indonézii. Mnohí písali o tom, že akú mieru spolucítenia sme tým preukázali, iní, že sami pomoc čakáme, ale pomáhať nevieme. A Boli tiež autori, ktorí sa zastávali národa, ktorí pripomínali, že výsledná čiastka na konte nemôže byť jediným meradlom miery solidarity – že veď aj mnohí bohatí používajú malé odrobinky, ktoré majú utíšiť ich svedomie..., ale neznamená to ich dobrotu....

Osobne mám peknú skúsenosť. Bolo to teraz v piatok na omši pre birmovancov. Bez toho, že by sme sa na tom dohodli, oni do textov vložili aspoň štyri krát zmienku o týchto udalostiach. Ako modlitbu za obete, ako spomienku, ktorá by sa mala prejaviť v našom postoji k životu... Ja osobne to vidím ako prejav citlivosti mladých, ale aj ako malý dôkaz toho, že postoj skromnosti voči životu a potom solidarity je jeden z najzákladnejších postojov, ktorý ľudstvo spája. Nedá sa vykoreniť, patrí k človeku.

Ak budeme kedykoľvek poctivo premýšľať nad ľubovoľnou témou z kresťanstva, vždy vtedy sa tak trochu formujeme aj v postoji zdravej skromnosti voči životu a Bohu a v postoji solidarity. Sú to ľudské veci, ale je dobré ich aj trénovať.