Homília - 01. 05. 2005

V ostatných týždňoch boli udalosti z cirkevného života mimoriadne sledované. Televízne stanice prinášali obsiahle informácie zo zomierania pápeža, potom z jeho pohrebu a podobne aj z voľby pápeža nového. Pri toľkej pozornosti si mnohí kresťania-katolíci mohli povedať: Aha, akí sme zaujímaví, aká dôležitá je naša cirkev... Nuž, ako sa to vezme. Lebo to, čo je naozaj dôležité, je to, čo nám pomáha žiť, čo dodáva nádej a pomáha milovať. Vždy znova si to uvedomím, keď za mnou prídu ľudia so svojimi obyčajnými trápeniami, so svojimi problémami v rodine, vo vzťahoch, so svojou bolesťou z chudoby, choroby či zomierania blízkeho.

Zvlášť Jánovo evanjelium zvestuje veľmi osobné prežívanie viery v Boha a vzťahu k Ježišovi. V 14. až 17. kap. tohto evanjelia sa nachádzajú texty, ktoré sa pokladajú za Ježišovu rozlúčkovú reč. Ježišove slová a modlitby sú tu umiestnené medzi dve výrazné udalosti: Poslednú večeru Ježiša s učeníkmi, pri ktorej Ježiš prekvapil svojich učeníkov, keď im umyl nohy, a zajatie Ježiša v záhrade. Ježiš podľa Jánovho evanjelia mal v týchto hodinách medzi večerou a svojím uväznením hovoriť najmä o tom, ako zostanú jeho učeníci s ním spojení, aj keď tu on nebude. Ježiš vysvetľuje svojim učeníkom, že ich vzťah bude ďalej fungovať cez zachovanie jeho prikázania. Teda nie cez nejakú citovú závislosť ani rituály, ktorými by sa pamiatka na učiteľa a vodcu uchovávala. Pôjde to cez prikázanie. Keď zachovajú prikázanie, dostanú všetko dôležité: Nazrú do spoločenstva Ježiša s Otcom, objavia svoje miesto v tomto vzťahu Ježiša k Bohu, ba dokonca objavia Boha v sebe.

Niekedy si vzdychneme, ako ťažko je žiť človeku samotnému. Pritom myslíme na riešenie cez úzke vzťahy rodinné a partnerské. Túžba po spoločenstve však funguje aj ponad rodinný rámec. Radi sa prihlásime k spoločenstvu, ktoré nás pokladá za svojich. Ľudia, ktorí vycestovali za prácou do ďalekých krajín, sa tam po celé desaťročia stretávajú ako krajania. Doma to azda nepokladali za dôležité, ale v cudzine si cenia všetko, čo je z domova, zo starej vlasti. Podobne to funguje aj v cirkvi. Aj ľudia, ktorí sa bežne do kostola neponáhľajú, v niektorých chvíľach sa radi prihlásia k  cirkvi, kde boli pokrstení. Pri všetkej úcte mali by sme však byť voči týmto svojim zaradeniam a koreňom aj kritickí. Sú chvíle, keď si uvedomíme, že príslušnosť k pokrvnej rodine, národu či cirkvi nestačí. Vtedy by sme mohli porozumieť, čo myslel Ježiš, keď povedal, aby sme zachovávali jeho prikázanie. Nemohol myslieť na nič iné, ako na prikázanie, ktoré sa v Jánovom evanjeliu nazýva aj novým: Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa navzájom milovali; ako som ja miloval vás . Ježiš týmito slovami pomenoval spôsob lásky, ktorá sa v praxi prežije ako služba. O takej láske bolo aj jeho umytie nôh učeníkom: Aj vy si máte nohy umývať, aj vy sa máte milovať pozornosťou, službou... Takáto láska je zjavne o niečom inom, ako o pocite, že práve je nám spolu dobre.

Medzi kresťanmi občas možno počuť zbožné reči o láske k Ježišovi. Keď sa do niektorých vyznaní lásky k Ježišovi pozorne započúvame, všimneme si, že sa v nich vzťah k Ježišovi chápe ako nezrelý vzťah k partnerovi, ktorý je nezrelý práve preto, že je vylučujúci. Neotvára oči, ale zatvára. Neotvára ani srdce, ale zamyká ho pred inými, ktorí by nás o „našu“ lásku mohli obrať. Zrelá láska však nie je vylučujúca, nepozná buď – alebo. Kto má na dospelej úrovni rád svoju ženu, má rád aj svoje deti, aj rodičov, aj kamarátov, a aj Boha. Žiadne buď – alebo. Pri správne založenom ohníku sa mnohí ohrejú. Každá láska má iste svoju osobitosť. Iná je láska k žene, iná k priateľom, iná k Bohu. Ale zrelé lásky sa nevylučujú. S Ježišom povedané: Zohnúť sa a umyť nohy, obetovať sa a venovať svoj čas, započúvať sa a uctiť si človeka – to je základ lásky, to je nové prikázanie, ktoré nič neberie, ale obohacuje. Pred nedávnom vysielala slovenská televízia dokumentárny film, ktorý vznikol v spolupráci so španielskym veľvyslanectvom. Ten film bol o najznámejšej pútnickej ceste Európy, o ceste do Compostely, kde je chrám (a údajne aj hrob) apoštola Jakuba. Cesta peši trvá viac týždňov i mesiacov. Ľudia sa na túto cestu vydávajú z rôznych dôvodov. Starší muž sa vyznal, že lekári mu sľubujú už len rok či dva zo života. Povedal si, že bude dobré stráviť zvyšný čas na púti. Mladý človek zasa vravel, že skončil vysokú školu a potreboval prestávku. Chce v pokoji porozmýšľať ako ďalej. Na cestu sa vydávajú zaľúbené páry i starší manželia. Veriaci i temer neveriaci. Všetci si na ceste overujú svoje schopnosti, silu vôle, prehodnocujú svoje vzťahy. Kto je veriaci, posilní sa vo viere, kto menej, povzbudí sa ľuďmi, ktorým na živote záleží, alebo si uvedomí, že má zostať hľadajúcim a premýšľavým človekom. Pre všetkých je poslednou stanicou púte vstup do chrámu v Compostele.

Ako táto starodávna tradície púte je život v našej cirkvi. Každý z nás hneď nezachytí a nepochopí všetko. Všetkým sa však ponúka nájdenie zmyslu nášho života, našich vzťahov, bolestí i radostí... Naša životná cesta má napokon vyústiť vstupom do chrámu, do spoločenstva s Bohom a blízkymi. Povzbuďme sa navzájom, aby sme vstúpili premenení nielen únavou, ale najmä skúsenosťou pravdy a lásky, čo pretrvá.

Sv. Štefan
Sk 6, 8-10; 7, 54-59
Autor: Karol Moravčík

Narodenie Pána – cez deň
Jn 1, 1-18
Autor: Karol Moravčík

Narodenie pána - v noci
Lk 2, 1-14
Autor: Karol Moravčík

4. adventná nedeľa
Lk 1, 26-38
Autor: Karol Moravčík

3. adventná nedeľa
Jn 1, 6-8. 19-28
Autor: Karol Moravčík

2. adventná nedeľa
Mk 1, 1-8
Autor: Karol Moravčík

1. adventná nedeľa
Mk 13, 33-37
Autor: Karol Moravčík

34. nedeľa cez rok
Mt 25, 31-46
Autor: Karol Moravčík

33. nedeľa cez rok
Mt 25, 14-30
Autor: Karol Moravčík

32. nedeľa cez rok
Mt 25, 1-13
Autor: Karol Moravčík