Homília - 3. 4. 2005

V ostatných dňoch a hodinách celý svet sledoval, čo sa deje vo Vatikáne. Z istého pohľadu sa nedialo nič zvláštne. Len jeden chorý starý človek zomieral. Z iného pohľadu nezomieral hocikto. Zomieral pápež, prvý predstaviteľ katolíckej cirkvi. Zvlášť pre nás katolíkov by mohla byť zaujímavá otázka, či sme sa o pápežovo zomieranie zaujímali preto, že pápež je naším najvyšším predstaviteľom, našou „celebritou“, alebo pre niečo iné. Napr. preto, že je najviditeľnejším predstaviteľom posolstva, ktorému veríme. To posolstvo tiež nie je hocijaké. Je to posolstvo o živote aj napriek smrti. Z tohto posolstva o živote sa zrodilo aj naše cirkevné spoločenstvo. Cirkev nemožno oddeliť od jej posolstva čiže od evanjelia a pápeža nemožno oddeliť od úlohy byť svedkom evanjelia – zvesti o živote. Tu niekde by mohli byť hlbšie súvislosti, prečo svet tak pozorne sledoval pápežovo zomieranie.

Takže, ide nám o svedectvo životu napriek smrti. O toto svedectvo ide cirkvi najmä vo veľkonočnom období. Pozrime sa pomocou dnešného evanjelia na to, čo znamená takéto svedectvo životu. Mohlo by znamenať všeličo. Napr. aj to povrchné, že niečo skončilo a iné príde. Niekto zomrie a iný sa narodí. Jeden pápež zomrel a iného zvolia... Evanjelium, ktoré oznamuje Ježišov život napriek smrti, však neprináša takéto lacné riešenie. Ježiša, ktorý zomrel, nenahradil nejaký vylepšený Ježiš. Nádej, ktorú mali učeníci v Ježiša pred jeho smrťou, neprešla na niekoho iného. Ježiš, ktorý sa zjavuje ako živý svojim priateľom, je ten istý. Zmenil sa len spôsob jeho života. Nemáme na to lepšie označenie ako povedať: Smrť nad ním už nepanuje, nemá ho v moci. Je to on, má svoje telo. Jeho telo je však oslávené, Bohom prijaté.

Súvislosť tohto tela s telom pred smrťou krásne vyjadruje upozornenie na Ježišove rany: Ukázal im ruky a bok... Rany na rukách a v boku sú svedectvom, že k životu sa ide vernosťou aj za cenu utŕžených rán. Akou vernosťou, komu vernosťou? Nuž, práve životu, ale nie jednoducho tomu biologickému, lež životu, ktorý je slobodou, pokojom, láskou. Len taký život postupne oceňujeme ako ten, ktorý za čosi stojí. Len po takom živote naozaj túžime a len v mene takého života – v slobode, pokoji, láske – môžeme byť oslovení zomieraním iného človeka. Skúsenosť so vzkrieseným Ježišom znamená práve toto: Je možné uprednostniť život v slobode, pokoji a láske pred biologickým prežitím. Kto to robí, stáva sa premeneným človekom. V kresťanstve je dôležité ešte niečo: Ako si toto premenenie predstavujeme a chápeme. Premena sa môže udiať tak, že niekto sa už za svojho života alebo častejšie po smrti stane tzv. legendou. Žije ako sen, ako vysnívaný ideál, nie ako skutočnosť. To sa stáva napr. populárnym a známym ľuďom, ktorí zomrú tragicky a mladí (herci, speváci, princezná Diana a pod.). Premena sa však môže udiať aj tak, že ten, ku komu sa utiekam, ku komu vzhliadam, komu som veril a koho som nasledoval, sa tak premenil, že aj mňa premenil. Stal sa mnou a ja ním. Takúto premenu ohlasovali Ježišovi učeníci a priatelia: Priniesol nám pokoj, dal nám svojho Ducha, poslal nás do sveta, ako jeho poslal Otec... O takejto premene sa nesníva, stala sa skutočnosťou, našou skutočnosťou.

Kto takúto premenu dosiahol alebo ju aspoň zatušil, stal sa jej prívržencom, služobníkom či svedkom. Komunikovanie tejto skúsenosti vytvára spoločenstvo veriacich čiže premenených, vytvára cirkev, ktorá nie je predovšetkým úradom, ale spoločenstvom, kde možno skutočne zažiť premenu od „strachu o život“ k „životu v slobode, pokoji a láske“. Myslím, že čosi z tejto skúsenosti viedlo v týchto dňoch mnohých ľudí k tomu, aby sa cítili blízki pápežovi.

Pred pár dňami si katolícki kresťania v Latinskej Amerike pripomenuli 25. výročie smrti arcibiskupa Oscara Romera zo San Salvadoru. Nezomrel na chorobu. Dňa 24. marca 1980 bol zastrelený počas sv. omše na príkaz politikov, ktorí zastupovali záujmy najmocnejších ľudí v krajine. Ľudia v San Salvadore dnes cítia, že Oscar Romaro je s nimi živšie prítomný ako kedykoľvek predtým. Neposunul sa do legendy, na ktorú sa spomína. Premenil sa na Božieho človeka, ktorý iných premieňa. On sám ešte za života prešiel premenou. Viedla ho k tomu úprimná viera, ale aj praktická skúsenosť medzi chudobnými ľuďmi. Tí, ktorí ho zblízka poznali, spomínajú, ako sa z úzkostlivého, škrupulózneho a poslušného kňaza, ktorý sa zdal neškodným pre mocných a bohatých v jeho krajine, postupne stával človekom, ktorý sa nechal viesť, ako on hovorieval, Bohom života. Citujem z jeho reči: „Veríme v Ježiša, ktorý prišiel, aby priniesol plnosť života, a veríme v živého Boha, ktorý dáva ľuďom život a chce, aby skutočne žili. Cirkev čelí základnej otázke viery a tou je bytie v prospech života alebo smrti. Tu nejestvuje žiadna neutralita. Buď slúžime životu Salvádorčanov alebo sme komplicmi ich smrti. Je to základná otázka, otázka toho, čo je základom viery: či slúžime Bohu života alebo slúžime idolom smrti.“ (J. Brockman, Duchovná cesta a pastorálne učenie arcibiskupa Oscara Romera, Bratislava 2005, 62.)

V našom prípade to nemôže byť inak. Cítime s mŕtvym pápežom, lebo bol svedkom života. Spolu s ďalšími svedkami viery sa učíme rozlišovať, kedy slúžime Bohu života a kedy idolom smrti. Spolu sa modlíme za premenu na ľudí slobody, pokoja a lásky.

Sv. Štefan
Sk 6, 8-10; 7, 54-59
Autor: Karol Moravčík

Narodenie Pána – cez deň
Jn 1, 1-18
Autor: Karol Moravčík

Narodenie pána - v noci
Lk 2, 1-14
Autor: Karol Moravčík

4. adventná nedeľa
Lk 1, 26-38
Autor: Karol Moravčík

3. adventná nedeľa
Jn 1, 6-8. 19-28
Autor: Karol Moravčík

2. adventná nedeľa
Mk 1, 1-8
Autor: Karol Moravčík

1. adventná nedeľa
Mk 13, 33-37
Autor: Karol Moravčík

34. nedeľa cez rok
Mt 25, 31-46
Autor: Karol Moravčík

33. nedeľa cez rok
Mt 25, 14-30
Autor: Karol Moravčík

32. nedeľa cez rok
Mt 25, 1-13
Autor: Karol Moravčík