Homília - 27. 2. 2005

Nad textom Jánovho evanjelia o stretnutí Ježiša s istou samaritánskou ženou myslím na množstvo podobných stretnutí s mne blízkymi mužmi a ženami. S mužmi a ženami obyčajnými, hriešnymi, rozlične v Boha veriacimi... Nemyslím na to, kto má pri stretnutí pozíciu hriešnika, obyčajného človeka, a kto vystupuje v mene Krista, Mesiáša. Skôr myslím na to, čo odlišuje obohacujúce, človeka sa osobne dotýkajúce a premieňajúce stretnutie od stretnutia neosobného a povrchného. Veľa máme takých stretnutí, kde z rôznych dôvodov nečakáme nič osobné. Napr. ideme do práce alebo si ideme niečo kúpiť. Bez akéhokoľvek podceňovania týchto stretnutí, z rozumných a zrejmých dôvodov neplánujeme pri týchto stretnutiach riešenie osobných problémov. V Bratislave sme pred pár dňami zažili stretnutie (Bush-Putin), ktoré bolo vedome pripravované ako osobné stretnutie niekoľkých vybraných ľudí. Napriek tomu, aj profesionálni novinári len s námahou hľadajú zmysel stretnutia a zhodujú sa v tom, že viac ako o stretnutie išlo o vyslanie signálov pre politických partnerov, oponentov a verejnosť.

Na rozdiel od našich bežných stretnutí alebo veľkolepého stretnutia mocných politikov nebolo Ježišovo stretnutie so ženou, ktoré sa spomína v 4. kap. Jánovho evanjelia, vopred pripravené, ale náhodné. Nešlo ani o stretnutie rovnocenných ľudí. Predsa je zrejmé, že to bolo stretnutie osobné, obohacujúce a premieňajúce. Čo ho takým urobilo? Možno na prvom mieste téma rozhovoru. Išlo, poeticky povedané, o „smäd po živote“, o „prameň živej vody“. Okrem obsahu rozhovoru bola dôležitá aj Ježišova otvorenosť. S ľuďmi sa Ježiš stretával ako so seberovnými, nedelil ľudí na mužov a ženy, Židov a pohanov, veriacich a neveriacich. Napokon, nemožno prehliadnuť záujem Ježiša, a tiež postupne rastúci záujem onej ženy, ísť hlbšie k „prameňom života“. Takže obsah, neformálnosť a najmä záujem ísť pod povrch vecí vytvorili šancu na obohacujúce stretnutie.

Nakoľko vyhľadávame, nakoľko potrebujeme stretnutia tohto typu, a nakoľko pri týchto stretnutiach vieme byť úprimní, to si musí zodpovedať každý sám. Ja by som len rád upozornil, že napriek istej nutnej „intimite“ takéhoto stretnutia, ide o stretnutie, ktoré nemá zostať ojedinelé ani len čisto súkromné. Nad prameňmi života je dobré stretnúť sa nielen vo dvojici, ale v spoločenstve. Tu môžeme vidieť úlohu cirkvi ako spoločenstva, ktoré komunikuje v mene Ježiša o živote a pre život. Aj rozprávanie o Ježišovom stretnutí so Samaritánkou, tak ako ho poznáme z Jánovho evanjelia, je už prerozprávaným stretnutím, premeditovanou skúsenosťou toho, ako to Ježiš robil, ako sa stretával, a ako sa my (jeho nasledovníci) chceme stretávať. Komunita Ježišových nasledovníkov má aj svoj slovník a vlastné pochopenie témy. Kresťania inak rozumeli slovám duch, pravda a život ako ich židovskí príbuzní, inak ako vtedajší grécki hľadači „duchovna“ (gnostici). Zjednodušene povedané, na rozdiel od Židov nevideli kresťania prameň života v morálke (zákone) a na rozdiel od Grékov ani v múdrosti intelektu a vo vesmírnej energii, ale v láske. Láska, ukrižovaná láska, to bol ten v Kristovi poznaný postoj v duchu a pravde.

Mnohí myslitelia prirovnávajú naše časy obdobiu z 1. kresťanského storočia. Staré pohanské náboženstvá sa vyčerpali, hľadalo sa duchovno, tzv. nové náboženstvá rástli ako huby po daždi. Cisársky Rím si strážil len to, aby jednotlivé náboženské pokusy neohrozili jeho politickú moc. Väčšina Židov, ktorí prežili pád Jeruzalema a zničenie chrámu, zvolila v tom období cestu vernosti národnej a morálnej tradícii a do tejto tradícii sa aj uzavrela. Z ďalšej časti židovstva vyrástlo kresťanstvo, ktoré v Ježišovom živote – v tom historickom a ešte viac v tom oslávenom u Boha – videlo prameň života pre všetkých ľudí. Ten život sa nemal odovzdávať predovšetkým intelektuálne, právne ani morálne, ale tak ako to robil Ježiš – cez osobný rozhovor a záujem o ľudí. Robíme to tak ešte aj my alebo sme svoje kresťanstvo posunuli z úrovne obohacujúceho stretnutia na úroveň cirkevných úradov, zákonov a poučiek? Pre mňa to pravé kresťanstvo predstavujú predovšetkým takí ľudia, ako sú tí, čo predvčerom v našom kostole pripravili pobožnosť krížovej cesty. Ich meditácie vznikli ako osobné výpovede. To, čo je dôležité a sväté, ba priamo v Kristovi zachraňujúce, predstavili naši priatelia cez vlastné zážitky z obyčajného života: cez skúsenosť medzi postihnutými deťmi, skúsenosť ľudí, ktorí sa zbavili závislosti na alkohole, skúsenosť so službou v hnutí Červeného kríža, skúsenosť vlastného hľadania viery a lásky, ústiace do spoznania Ježišovej lásky a lásky manželovej, cez ďalšie skúsenosti z našej obce... Všetky tieto skúsenosti sú svedectvom, že aj dnes sa stretá Ježiš s obyčajnými mužmi a ženami a nehľadí na to, či doteraz chodili do toho správneho kostola a akí boli.