Homília - 25. 12. 2005

V Prahe žije veľmi dobrý človek. Volá sa skoro ako náš pán arcibiskup. Nie je však Ján, ale Jan. Jan Sokol je filozof a profesor Univerzity Karlovej. Veľmi si ho vážim, kvôli nemu som si po dlhšom čase kúpil vianočné vydanie dvojtýždenníka Mosty (26/05). V článku o Vianociach píše: Moderné bohaté spoločnosti, kde ľudia nevedia, čo by ešte chceli, robia všetko pre to, aby nám Vianoce sprotivili. Ak by nebolo malých detí, asi by z nich už nič nezostalo. Bola by to však až taká veľká škoda? Všetkého toho zhonu, sentimentality a reklamnej dotieravosti by nám ľúto nebolo. Občas sa nám však predsa len zdá, že „za tým“ niečo musí byť. Alebo presnejšie, že za tým „niečo“ bolo, čo sme v tom zhone stratili a zabudli.

Ani tu v kostole sa nemôžeme ponáhľať s odpoveďou, že vieme, čo je „za Vianocami“. Aj ľudia, ktorí prichádzajú do kostola, a to vrátane kňazov, nevedia ľahko preklenúť priepasť, ktorá rozdeľuje dnešný život a to, čo sa slávi v kostole. Samozrejme, normálny veriaci kresťan je presvedčený, že podstata Vianoc sa skrýva v tom, čo sa slávi v kostole, a nie v tom, ako si „urobí“ radosť nákupom v hypermarkete. Aj v kostole sa však to podstatné skrýva a zahaľuje do metafor. O polnoci sme čítali o anjeloch, ktorí pastierom vysvetľovali Ježišovo narodenie. Z histórie teologickej vedy vieme, že tieto texty spomedzi ostatných evanjeliových textov vznikali ako posledné. Ide o biblickú poéziu, ktorá viac ako Ježišovo narodenie vysvetľuje či skôr oslavuje to, čo sa spoznalo cez Ježiša dospelého, ukrižovaného a Bohom vzkrieseného. Podľa Lukášovho evanjelia anjeli zaspievali, že sa nám narodil Spasiteľ, ale v skutočnosti to „zaspievalo“ až v srdciach a vedomí Ježišových učeníkov po jeho ukrižovaní. Ponížený ukrižovaný Ježiš ich naozaj prekvapil, keď sa im zjavil ako zmŕtvychvstalý Boží Kristus. Pri vianočnej bohoslužbe cez deň počúvame úvod do Jánovho evanjelia. Zasa je to samá teologická poézia o Slove a Svetle, ktoré prišlo od Boha medzi ľudí. Apoštol Ján pekne píše, že vďaka tomu, že prišlo Slovo od Boha, nezostali sme už pri zákone, ale dostali sme sa k milosti čiže láske a k pravde.

Evanjelista Lukáš a evanjelista Ján sú pre nás svedkami toho, čo je za Vianocami, toho niečoho, čo je „za tým“. Oni netušili, že ich rozprávania a príbehy sa raz stanú slávnostnými vianočnými čítaniami. Nepísali kvôli Vianociam, ale kvôli svojej radosti z Ježiša Krista. Ježiš je ten, ktorý je tu pre človeka – nie pre toho, ktorý sa má tak dobre, že nevie, čo by chcel, ale pre toho, ktorý by rád žil, ale z rôznych dôvodov nevládze. Nevládze, lebo sa nazdáva, že dobrý život súvisí so zdravím, úspechom a bohatstvom, ktoré často nemá. Vo vinšoch našich predkov to podnes počujeme. Ľudia si na Vianoce priali, aby boli zdraví, aby sa darilo gazdovstvu – ľuďom i dobytku, na poli i v komore. Ešte aj v slovanských jazykoch slovo Boh súvisí s bohatstvom. Boh je ten, ktorý sa má dobre, nech dožičí aj nám! – priali si ľudia. Kresťanské posolstvo o Bohu hlása, že Boh nám naozaj dopraje. Dopraje nám však inak, akoby sme si predstavovali. Lukáš nám vo svojom rozprávaní vykreslil Boha, ktorý je na slame. Teologicky prísne vzaté nejde o Boha, ale o jeho Syna. Neskôr kresťania povedali, že Syn žije v jednote s Otcom. Takže, predsa len Boh na slame. Ján to povedal inak, ale tiež výstižne: Prišiel ku svojim, a vlastní ho neprijali. Ján tým nemyslel len Židov, spolurodákov Ježišových, ale ľudí vo všeobecnosti. Ak Boh stvoril svet, všetci sú jeho. On o tom vie, ale ľudia nevedia. Preto prišiel, aby vedeli a zažili. Aby počnúc pastiermi, bezdomovcami, chudákmi a nešťastníkmi všetkého druhu skúsili, že život je veľký dar, že my všetci závisíme od darov iných, nie od tých kupovaných, ale od darovaných životov iných.

Filozof Jan Sokol vo svojom článku spomína, že sviatok Narodenia Pána nevymyslel niektorý pápež, ale že si ho v neskorej antike presadilo ľudové kresťanstvo. (V Ríme asi od roku 330.) Nie je to náhoda, že vo vrcholnom stredoveku práve z vlastnej vôle chudobný František z Assisi klaňal sa prvý pred obrazom chudobného Ježiška v jasličkách. Kresťanstvo tým nezvelebuje chudobu, ktorá človeka ubíja, ale hlása, že ani chudobný sa nemusí ponižovať. Francúzsky spisovateľ Pierre Lefévre, autor krátkych povzbudzujúcich príbehov, spomína v úvode do jednej zo svojich knižiek, že v dospievaní obdivoval Napoleona. Časom však spoznal, ako Napoleon a podobní mocipáni cynicky využívali ľudí pre svoje zámery, a pýtal sa, či jestvuje nejaké skutočné hrdinstvo, ktoré neubližuje. Odpoveď som nenašiel vo filozofických úvahách, ale v živote, píše. Našiel som ho u Henriho Dunanta, Maximilána Kolbeho a Matky Terezy z Kalkaty... P. Levéfre dodáva, že takéto hrdinstvo nie je len výsadou kresťanstva. Ale naozaj prežívané kresťanstvo vedie a vychováva k hrdinstvu najvyššieho stupňa. Preto, lebo jeho podstata spočíva v tom, že nasleduje Krista, dokonalého Človeka.

Jan Sokol a podobní filozofi by súhlasili: Nehľadajme odpoveď v úvahách, ale v živote. Úvahy, spomienky a sviatky však môžu pomôcť, aby sme sa v živote ľahšie vyznali. Najmä, keď je ťažší. Milí priatelia, všetkým prajem pekné Vianoce, vlastne viac: Pekný, Ježišom Kristom obohatený život!