Homília - 24. 12. 2005

Moje „polnočné“ slová k vám, milí priatelia, nemôžu byť ničím viac ako len poznámkami na okraj. Kazateľ si ich pripravuje zväčša na poslednú chvíľu uprostred iných úloh a povinností. Výhodou pre kazateľa je, že „polnoční“ poslucháči netúžia po obvyklej kázni. Do kostola v noci sa bežne nechodí. Len teraz na Vianoce. Zdá sa mi, že polnočnú omšu tu vnútri alebo aj vonku pred kostolom prežívame ako nevyhnutný pohárik po dobrom jedle, či ako záverečný punkt, ktorý celé naše vianočné chystanie a slávenie završuje.

Moje poznámky na okraj začnem otázkou: Čo je v strede? V strede je jeden tradičný známy príbeh. Príbeh o narodení Ježiša v Betleheme, ktorý zvestuje, že v Ježišovi sa nám narodil Spasiteľ, Kristus Pán. V dnešnej mediálnej kultúre máme však na rôznych nosičoch toľko informácií, správ a obrazov, že nemusí byť vôbec jasné, čo je ešte v strede. Niekedy sa dokonca zdá, že sa z nás stávajú ľudia, ktorí nemajú v strede nič, a k životu pristupujeme ako k sledu nekonečných videoklipov, ktoré možno vidieť na niektorých televíznych kanáloch. Príbeh o tom, že narodením Ježiša prišiel medzi nás ten, ktorý to tu všetko spasí čiže zachráni, ktorý bude učiť pravde, posväcovať život a dodá silu našej existencii, aby sme sa neklaňali ani politikom, ani zbohatlíkom, ani médiám, ani prírode, ba ani smrti, vyrozprávala pôvodne prvá generácia svedkov a priateľov, ktorí sa s Ježišom živo stretávali. Povedal by som, že Ježiš oslovil a poznačil Petra, Jána, Jakuba, Nikodéma, Lukáša, Pavla, Máriu Magdalénu a ďalších svojich učeníkov, ako aj svojich blízkych, zvlášť Máriu a Jozefa, viac po svojej smrti ako Boží oslávenec než pred svojou smrťou, keď žil v Nazarete, a potom pár krátkych liet chodil po izraelskom vidieku a zákonite skončil zrážkou s mocipánmi v hlavnom meste. V lukášovskom prerozprávaní príbehu (ako sa číta vo vianočnej noci) je zdôraznené, že tento Ježiš nie je produktom politickej, ekonomickej a mediálnej moci, ale je nebom darovaný, teda celkom Boží a slobodný. Ako taký nezačína a ani nepokračuje v sídlach a kuloároch mocných, ale za centrom mesta, vonku, medzi pastiermi a chudákmi, medzi obyčajnými a obyčajne hriešnymi ľuďmi. Všetci, čo chcú moc, ktorá obyčajným ľuďom dáva skúsenosť zmyslu, radosti a pokoja, skúsenosť, že život je v zásade dobrý, aj keď by bol krátky, chudobný a nie veľmi vydarený, hlásia sa k tomuto príbehu ako ku svojmu.

Povedal som, že moje slová budú poznámkami na okraj. Takže by stačilo. Nech nás napokon oslovuje, nech nás mení on sám – ten príbeh, alebo správnejšie – ten, o ktorom príbeh vznikol! Verím tomu, že takú silu má. Preto sa, ľudsky povedané, tento príbeh už dvetisíc rokov aj drží pri živote. Nejde však o moc donucovaciu; nikoho nepremieňa bez jeho vlastnej túžby či záujmu. Od nás sa čaká aspoň túžba či záujem nestratiť sa v záplave informácii, skúseností a zážitkov, ale hľadať to, čo je v strede, čo je dôležité, čo slúži môjmu rozumu, mojej nádeji či mojej láske. Prajem nám všetkým, milí priatelia, aby sme prostredníctvom slávenia našich Vianoc nepocítili len chvíľkovú vianočnú náladu, ale aby v strede našej pozornosti zostal prvotný Ježišov príbeh. Tiež, aby sme mali v strede pozornosti aj seba, aby sa náš a Ježišov príbeh vzájomne stretli, a toto stretnutie aby nám darovalo pokoj a radosť, po ktorých túžime.