Homília - 11. 12. 2005

Od istej doby sa mesiac december začal považovať za obdobie zhonu. Trvá to už viacero rokov. V podnikoch sa pripravujú koncoročné uzávierky, firmy sa pokúšajú dokončiť sľúbenú prácu, ľudia sa snažia upratať si pred sviatkami a, samozrejme, mnohí chcú aj niečo nakúpiť v obchodoch, ktoré nie sú len plné tovaru, ale aj ľudí. Z istého pohľadu je to takto, a mnohí z nás sa v týchto dňoch môžu cítiť pod tlakom. Skúsme sa však na naše adventné dni pozrieť aj inak. Sám mám starostí po tieto dni dosť. To „dosť“ však tvoria predovšetkým programy, ktoré sú obohacujúce, a ľudia, ktorí sú úprimní. Vidím každú nedeľu vás, ktorí si viete nájsť čas a prídete na bohoslužby. (Niektorí kvôli tomu precestujete aj kilometre.) Vidím vás, ktorí si viete nájsť čas, stíšite sa, premýšľate, a potom sa o sebe a svojom živote rozprávate napr. s kňazom pri spovedi. Vidím vás, ktorí po tieto dni pripravujete rôzne charitatívne, spoločenské, umelecké a duchovné podujatia. Včera prišiel po svoje obrazy výtvarný umelec, ktorý od prvej adventnej nedele vystavoval svoje abstraktné diela v našom F centre, aby si ich zvesil a odniesol, a musel prekvapený počkať, lebo práve jedna naša pani katechétka vysvetľovala pomocou jeho obrazov mladých ľuďom, ako funguje umenie a ako „funguje“ Duch Svätý. Večer som sa vrátil zo spovedania v susedných farnostiach a zazvonil mi telefón. Starý kamarát sa ma pýtal, čo robím, a ja som mu odpovedal, že celý deň počúvam hriešnikov. Hneď sa so mnou dohodol, že sadne na vlak a príde sa aj on vyspovedať.

Pretože je to aj takto, december nie je a nemusí byť mesiacom zhonu. Sme slobodní ľudia. Môžeme sa naháňať, ale môžeme si zvoliť aj možnosť vnímať, počúvať, tvoriť svoj advent. Tým si neponúkame nejaké lacné riešenia svojich problémov, ale ponúkame si možnosť pohľadu, ktorý nášmu životu prináša zmysel. Čo je zmysel? Nie je to niečo umelo filozofické? Ako zmysel niekedy označujeme našu schopnosť niečo vnímať. Hovoríme, že máme zmysly, napr. zrak a sluch. Zmyslom tiež myslíme vnímavosť na niečo dôležité a pekné, napr. zmysel pre krásu, štúdium, pomoc blížnym a pod. Ako zmysel však označujeme aj to, čo sa nám v nejakej veci, udalosti alebo vôbec v živote ukazuje ako to, čo umožňuje tú vec, udalosť či život pochopiť a prijať. Podľa židovskej tradície mal byť najúplnejším nositeľom zmyslu ten, komu hovorili Mesiáš. Mesiáš mal byť ten, kto umožní pochopiť život a prijať ho ako zmysluplný, teda dobrý, správny či úsilia hodný.

Ak si niekto ťažká, že sa naháňa, až tak veľmi mu nevadí, že má toho veľa. Vadí mu to, ak chýba zmysel. Ak sa nám napriek vynaloženému úsiliu nič neotvorí, nezmení či neupokojí, hovoríme, že to nemá zmysel, že je to zbytočné. Evanjelium dnes spomína Jána Krstiteľa ako svedka, cez ktorého mnohí prišli ku svetlu, a tým boli zbavení zážitku zbytočnosti. Ján poprel, žeby on sám bol tým zmyslom alebo jeho hlavným nositeľom. Predstavil sa však rád ako jeho hlas. Keď sa ho pýtali, kde je potom ten samotný zmysel či jeho nositeľ – Mesiáš, Ján odpovedal: Je ako neznámy medzi vami.

Akoby tým povedal: Zmysel, to, čo je naozaj dôležité, je vždy najprv skryté. Ak ho však budete hľadať, nájdete ho. Hľadať sa dá pomocou počúvania proroka, pomocou poctivej modlitby, pomocou úprimného zamýšľania sa nad sebou, pomocou otvoreného rozhovoru napr. pri našej spovedi. Tiež pomocou poctivých umelcov a všetkých tvorivých ľudí. Hľadať sa dá pomocou tohto všetkého. Nesmieme však zradiť seba a náš svet. Lebo nájsť ho môžeme len medzi nami a v sebe. V tom spočíva podstata kresťanskej radostnej zvesti: Mesiáš je medzi vami.

Môžem potvrdiť, že nikomu svetlo neprinesiem, ak ho sám nehľadá. Som tiež len hlasom. Ale môžem dosvedčiť aj to, že tomu, kto hľadá, on – Mesiáš, Kristus či Duch Svätý – ide sám z neznáma v ústrety a daruje sa mu. Poznáme to podľa radosti a pokoja.