Homília - 13. 11. 2005

Pán arcibiskup Sokol nám poslal svoj list k ukončeniu Roka eucharistie. Podelil sa s nami, čo ho na dnešnom svete trápi a ako by rád videl nábožný život veriacich sťa alternatívu, teda ako tú správnejšiu možnosť k tomu, čo nazval zosvetštením verejného života. Kresťanstvo chce byť takou alternatívou. Záleží však aj na tom, ako túto alternatívu pochopíme. Pán arcibiskup vyslovil želanie, aby v každej farnosti boli skupiny ľudí, ktorí sa aj mimo sv. omše budú modlievať v našich kostoloch, aby v každom kostole boli miništrantské skupiny, ktoré budú pomáhať pri oltári, a aby sa všade dôstojne slávila nedeľná sv. omša. Z toho by vyplývalo, že k ľuďom, ktorí sa nemodlia, nechodia do kostola, sú alternatívou tí, čo toto všetko robia. Áno. Predsa s takouto jednoduchou odpoveďou sa nemôžeme uspokojiť. Zostane nám otázka, ako sa modlíme, v akom duchu sa klaniame, a tiež, ako prepájame svoju modlitbu so všedným životom a so životom iných ľudí – napr. aj tých, čo sa nemodlia.

Pri dnešnej bohoslužbe sme počuli evanjelium, ktoré vyznelo ako návod na podnikanie. Ježišov Boh sa tu podobá na tvrdého biznismena, túžiaceho po zisku, čo ženie svojich ľudí do kšeftovania s akciami. Príbeh sa dá porozumieť v súvislosti s príbehom, ktorý sme počuli pred týždňom. Družičky, ktoré nemali olej do lampy, boli obrazom ľudí, čo vedú prázdny život. Chceli sa tešiť, ale nič nerobili, aby radosť, múdrosť a vnímavosť na to, čo je dobré, aj v sebe vytvárali a mohli sa o to všetko podeliť. Podobné posolstvo prináša príbeh o rozdelení talentov. „Do radosti svojho pána“ vojde len ten, kto sa činí, kto rozvíja zverené hodnoty.

Ak by sme sa nazdali, že tým Ježiš pochválil tzv. aktivistov, boli by sme na veľkom omyle. Príbeh o talentoch zvádza k tomu, aby sme si mysleli, že Ježiš favorizuje šikovných a snaživcov. Iste, je dôležité, aby napr. deti a mladí ľudia nezakopali svoje talenty. Ale Ježišov príbeh je o inom. Rozdelenie talentov a ich rozvíjanie je obrazom Božieho kráľovstva. To, čo voláme Božie slovo, Božie prikázania, múdrosť viery, učenie cirkvi a pod., teda všetko to, čo prijímame ako Boží dar pre našu spásu, pre objavenie a získanie zmyslu nášho života, nie je možné len prevziať, dať to na nejaké sväté miesto a tam to strážiť. Predstaviteľmi takéhoto prístupu boli práve nábožní farizeji. Božie slovo, Boží zákon prijali, ale takým spôsobom, že ho takpovediac „zakopali“. Pohoršovali sa nad Ježišom, že sa správa inak, ako sa patrí, že vymýšľa, že experimentuje s hriešnikmi a pohanmi. Farizejom sa nedalo vytknúť, že nezachovávajú sväté dni, že sa nemodlia a neklaňajú sa. Robili to však takým spôsobom, že nakoniec žili v strachu pred Bohom a v odsudzovaní blížnych. Žili bez lásky.

Ježiš nás volá, aby sme boli vo svojej viere a nábožnosti tvoriví. To znamená, že pri modlitbe sa snažíme stíšiť a počuť Boha, a potom, čo spoznáme, žiť. Modlitba nie je schovaním sa do jamy pred zlým svetom ani ustrašeným splnením povinnosti. Ľuďom, ktorí neveria v Boha, hovoríme niekedy materialisti. Sú však aj náboženskí materialisti. Takto nazývam ľudí, ktorí chodia na náboženské akcie, pobožnosti, púte, spovede, sv. omše, adorácie, ale nepočúvajú a nemilujú. V dnešných KN (46/2005) je rozhovor s kardinálom Walterom Kasperom o Charlesovi de Foucauld, ktorý bol nedávno vyhlásený za blahoslaveného. Charles de Foucauld žil v r. 1858-1916. Najskôr viedol život dobrodruha. Po svojom obrátení si zvolil za vzor Ježišov život, ale nie ten známy, keď Ježiš kázal, učil, stretával sa s ľuďmi, ale vzal si za vzor tých 30 rokov, ktoré Ježiš prežil v tichosti. Charles de Foucauld sa rozhodol, že bude žiť podobne v modlitbe a tichu medzi obyvateľmi Sahary na púšti. Nezískal na kresťanstvo ani jedného z nich, a napokon ho v jeho domčeku zavraždili. „Úspech nepatrí medzi Božie mená“, hovorí kardinál Kasper. „Môžeme sa naučiť, že nejde o naše misionárske podnikanie, o kultúrnu nadvládu či o cirkevnú moc. Iste, máme robiť, čo je v našich silách. No vždy ide o poslanie Boha. On sa musí dotknúť ľudského srdca, otvoriť oči a uši. Cez prítomnosť, modlitbu, jednoduchý život, službu ľuďom a priateľstvo, aké žil Charles de Foucauld s Tuaregmi, žil aj Ježiš. Jemu musíme prenechať rozhodnutie kedy, ako a kde sa prejaví.“

Dnes je príklad Charlesa de Foucauld povzbudením pre kresťanov, ktorí chcú žiť poctivo svoju vieru na púšti moderného sveta. Nech je to aj pre nás príkladom, ako sa modliť, ako zostávať v našich chrámoch v tichej modlitbe, ako viesť deti a mládež k službe pri oltári či ako dôstojne sláviť nedeľu. Všetko v Ježišovom duchu. Nie ako zakopaný talent, ale ako skromné, vnímavé a láskavé žitie s Bohom a ľuďmi uprostred nášho obyčajného sveta.