Homília - 06. 11. 2005

Kedysi, keď niekto vyzeral veľmi bezradný a len sa obzeral, kto by mu poradil, ľudia takému človeku zvykli povedať: Čo tu čakáš ako na Božie spasenie?! Na spasenie sa totiž naozaj čakalo – a mohlo sa čakať aj trochu bezradne, lebo čakať na spásu znamenalo čakať na to najväčšie a najkrajšie, s čím nikto zo smrteľníkov nemal skúsenosť. Karl Rahner by asi povedal, že čakať na spásu znamená zmĺknuť pred „Tajomstvom existencie“. Spasením sa nemyslelo len tak hocičo. Myslela sa celostná záchrana ľudského života, nielen toho biologického, psychického či politického, ale aj toho, čo voláme zmyslom života. Ak by sa niekto pýtal, ako čakať na spasenie, cirkev by mu odpovedala, že sa treba napr. modliť, prijímať sviatosti, zachovávať Božie a cirkevné prikázania... V modernej dobe sa to začalo chápať inak – že ten, kto sa modlí, kto počúva cirkev, že taký čaká na iných, že mu tí druhí vyriešia život a sám nerobí, čo by robiť mal.

Keď sa zamyslíme nad svojím čakaním, uvedomíme si, že nejde o to, či čakať alebo nie, ale ako čakať. Podľa našej viery treba čakať najmä na Boha a Ježiš prirovnal taký postoj čakaniu na ženícha. Cieľ, teda príchod ženícha bol jasný, ale čas príchodu neznámy. Ježiš toto podobenstvo nehovoril ľuďom, ktorí by nevedeli, čo chcú, alebo takým, čo by nevedeli, čo je správne. Príbeh rozprával svojim učeníkom, ktorí čakali na Boha, na jeho kráľovstvo. V židovskej viere malo čakanie na Boha dôležité miesto. Ba dá sa povedať, že sama viera v Boha sa mohla chápať ako čakanie. Starozákonný veriaci človek najmä v ťažkej situácii počítal s Bohom, s Božím zásahom do dejín. Novozákonný kresťan, Ježišov učeník, čaká na Krista, cez ktorého už raz prišlo Božie kráľovstvo na svet, ale má aj ešte prísť, aby sa víťazne vo svete prejavilo.

Ježišovo rozprávanie o pannách či družičkách vychádzalo zo židovských svadobných zvyklostí: Nevesta so svojimi priateľkami očakávala ženícha, ktorý si ju mal odviesť do svojho domu. Tam sa konala hostina. Všimnime si, že v Ježišovom rozprávaní sa Božie kráľovstvo nepodobá len príchodu ženícha samotného, ale aj postoju družičiek. Už z toho vidíme, že podľa Ježiša čakanie nie je neplodné, pasívne a hlúpe. Hlúpi sú, naopak, tí, čo nevedia čakať. Nevadí, že sa im drieme, nevadí, že nevedia, kedy to pravé a úžasné nastane. Vadí, že sú nepripravení. Náš postoj, spôsob nášho čakania, naša zodpovednosť alebo hlúposť totiž spoluvytvárajú alebo kazia to, čo Ježiš nazýval Božím kráľovstvom. Netreba sa diviť, že čas príchodu toho „naj“ sa nepozná. Nevieme vopred, kedy zažijeme pravé priateľstvo, lásku, nejaký úspech. Ale ak nebudeme bedliví, pripravení, nezažijeme nič, obíde nás to... Obrazne povedané, treba „mať olej“, čo podľa vykladačov Sv. Písma znamená mať bohaté srdce, srdce plné múdrosti a lásky, ako aj ochotu k počúvaniu evanjelia a životu podľa neho.

Kresťania v staroveku si istý čas predstavovali, že víťazný príchod Božieho kráľovstva nastane ako Boží súd v dejinách, keď príde Kristus ako sudca a pokorí zlých ľudí, najmä zlých vladárov a politikov. Neskôr sa čakanie na Krista posunulo do súkromného prežívania. Kresťan čakal, že sa s ním stretne na osobitnom súde, a to hneď po smrti. Podľa našej viery je stále správne čakať na Boží príchod v dejinách a je správne veriť, že stretneme Krista osobitným spôsobom (ako svojho Sudcu a zároveň Spasiteľa) po svojej smrti. Obe podoby očakávania však treba aj prepojiť. Kristus chce prísť do dejín ako ženích po svoju nevestu, ale aby sa stretnutie vydarilo, to nezáleží len na ňom, ale aj na nás. Od nášho osobného prístupu závisí osud sveta. Znie to neskromne, ale je to tak. Naša cirkev na II. vatikánskom koncile sa vyslovila, že máme sledovať „znamenia čias“, vnímať, čo nám hovoria udalosti, ktoré žijeme – čo nám sám Boh hovorí cez tieto udalosti.

Katolícka cirkev na Slovensku nechala vyhlásiť za blahoslavených niekoľko našich ľudí, ktorí správne vnímali znamenia čias počas komunizmu a hoci to bolo pre nich ťažké, obstáli ako čestní ľudia a kresťania, aj keď ich nepriatelia viery týrali (Pavol Gojdič, Zdenka Schellingová, Vasiľ Hopko, Metod Trčka). Aj vďaka nim sme sa v nedávnej minulosti celkom neponorili do zla, aj vďaka nim aspoň na malom priestore, kde žili, zažiarilo čosi z Božieho kráľovstva. Radi by sme vyhlásili za svätých aj ďalších našich ľudí. Najviac sa hovorí o biskupovi Jánovi Vojtaššákovi, ktorý bol za komunizmu nespravodlivo väznený a veľa si vytrpel. U neho nie je problém, či správne vnímal „znamenia čias“ za komunizmu, ale či ich správne vnímal aj vtedy, keď neprenasledovali kresťanov, ale keď, žiaľ, slovenskí kresťania prenasledovali Židov. Či bol aj vtedy bedlivý, či urobil všetko, čo mohol a mal, to vie len Pán Boh. Aj na jeho príklade však vidíme, ako je ťažké aj pre nábožných ľudí vždy sa správne zorientovať a vedieť, cez koho a kedy Kristus prichádza. Modlime sa dnes spolu, aby sme sa tomu učili, aby sme rozumom i srdcom poznávali, ako „mať olej“ čiže vnímavosť a múdrosť, ktoré otvárajú dvere do radosti, lásky a Božieho pokoja.