Homília - 30. 10. 2005

Mám niekoľko známych a priateľov, ktorí pracujú vo veľkých firmách, niektorí v bankách alebo majú vyššie postavenie na nejakom dôležitom úrade. Keď prídu v nedeľu do kostola, sú obyčajne oblečení veľmi jednoducho, športovo – sveter a rifle. Aspoň v nedeľu si potrebujú oddýchnuť od úradného obleku, fajnovej košele a kravaty. Manuálne pracujúci ľudia na dedine to berú inak. V nedeľu vytiahnu zo skrine najlepší oblek a košeľu. To isté oblečenie má pre každého človeka iný význam. Pre jedného znamená sviatok, pre iného robotu. Jestvuje však aj ďalšia možnosť. Sú takí ľudia, pre ktorých oblečenie, ale aj celkové ich správanie znamená hru, divadlo. Ich správanie je maska, za ktorú skrývajú svoje skutočné ciele a záujmy. Ľahšie nás okradne o peniaze človek pekne oblečený a upravený, ako človek v biednych handrách. Či sa dáme ľahšie zviesť aj v náboženstve, vo viere a vo veciach cirkevných tými, čo pekne hovoria a dobre vyzerajú – to vôbec nie je zbytočná otázka. Upozorňoval na to už Pán Ježiš.

Často hovoril kriticky s farizejmi, znalcami Mojžišovho zákona, s kňazmi v Jeruzaleme. Podľa 23. kapitoly Matúšovho evanjelia varoval pred nimi svojich učeníkov a ďalších ľudí. Možno tým nadviazal na svoj rozhovor s farizejmi o najdôležitejšom Božom prikázaní – predpokladám, že s ním v tomto súhlasili aj farizeji, teda, že najdôležitejšie je milovať Boha a blížneho. Svojim blízkym Ježiš povedal, aby robili to, s čím aj farizeji súhlasia a o čom hovoria, ale upozornil, aby nerobili to, čo farizeji a ďalší odborníci na výklad Mojžišovho zákona robia. To, čo potom Ježiš vymenoval, tie výčitky, ktoré farizejom a iným nábožným ľuďom v Izraeli adresoval, ktosi nazval „litániami smútku“. Z náboženstva, z toho krásneho posolstva lásky a oslobodenia títo ľudia urobili bremeno! Dôvodom bola a je často obyčajná túžba udržať sa pri moci, túžba po prednostiach a zviditeľnení.

Prvá kresťanská obec zložená zo Židov, chcela nasledovať Ježiša, ale chcela zostať verná aj Mojžišovi. Títo ľudia v Ježišových „litániách smútku“ počuli odkaz pre seba: Buďte verní tradícii, ale inak ako farizeji. To inak spočívalo v dôraze na obsah, nie vonkajšie veci, na zachovanie Božieho zákona, najmä toho najdôležitejšieho o láske, a, samozrejme, v úprimnosti. Nikdy viac sa ľudia z Ježišovho spoločenstva nemali deliť na vyššie a nižšie postavených. A kto by sa predsa chcel ukázať, zviditeľniť – nech sa ukáže väčšou službou, väčším skutkom lásky.

V súčasnosti mnohí kresťania rozhorčene a oprávnene kritizujú viaceré televízne programy, ktoré ľudí lákajú, pozývajú ich povedať svoj názor, hlas, sms-ku.., ale v skutočnosti len ľudí ohlupujú a zarábajú na nich veľké peniaze. Podobnú pretvárku oprávnene kritizujeme na rozličných zakladateľoch tzv. nových náboženstiev a na vodcoch (guru) rôznych módnych duchovno-psychologických kurzov. O týchto problémoch odborne píše predovšetkým časopis Rozmer, ktorý ponúkame aj v našich kostoloch. Ako si máme dať pozor na pretvárku fajnovo vystupujúcich politikov – o tom je azda aj škoda hovoriť... Pri tejto mnohorakej kritike, ku ktorej nás vedie kresťanská viera, by sme však nemali zabudnúť, že Ježiš kritizoval predovšetkým zneužívanie zbožnosti a pretvárku doma, vo vlastnej obci, vlastnej cirkvi. Poznám mladého slovenského študenta teológie, rehoľníka v Ríme, ktorý bol prekvapený, čo zažil na jednej veľkej púti. Hneď po príchode na letné prázdniny sa tam ponáhľal. Na sv. omši bolo veľa ľudí, veľa biskupov a popredných slovenských politikov. Prekvapilo ho, ako bombasticky začínala liturgia. Moderátor vítal jednotlivých biskupov, potom jednotlivo prítomných politikov. Za každým menom znel mocný potlesk. Pripadalo mu to ako politická či televízna show. Mňa učili na teológii v Ríme inak, povedal. Že sv. omša, katolícka bohoslužba má byť tým najkrajším stretnutím, kde zažijú všetci, že sú si rovní – že sú bratia a sestry v Kristovi. Pri takomto chápaní bohoslužby, ako na tej púti, sú však ľudia rozdelení a obyčajní ľudia nie sú uctení.

Myslím, že kto má srdce na správnom mieste, cíti, o čom mladý rehoľník hovorí. Každý má byť uctený, nikto vyvýšený... Čo preto robíme, aby naši mladí i starí, naši chudobní, tiež cudzí a zriedkavo prichádzajúci medzi nami – pri bohoslužbe i vo všednosti – zažili, že máme len jedného Otca a jedného Učiteľa a že sme bratia a sestry v Kristovi? Dúfam, že sa nielen takto pýtame, ale to pekné a opravdivé aj zažívame a chránime si.