Homília - 09. 10. 2005

Keď som bol mladý študent, mal som to šťastie, že sa mi naša katolícka cirkev spájala predovšetkým s peknými predstavami a dobrými skúsenosťami. Veriaci ľudia sú zaiste veľmi rozdielni – jedni sú lepší, iní horší, a aj kňazi sú veľmi rozdielni – jedni lepší, iní horší, ale ja som mal skúsenosť predovšetkým peknú. Keď som sa stal kňazom, viac som vedel o rôznych problémoch, ale dobrú skúsenosť som si zachoval. Nemyslím, že som bol prehnane naivný. Jednoducho som si všímal veriacich ľudí, ktorí boli statoční, čestní, niektorí priam hrdinskí v období komunistického prenasledovania cirkvi, tiež tých, ktorí boli múdri a vzdelaní, a potom tých, ktorí možno neboli až takí vzdelaní a statoční, ale boli priateľskí a žičliví. Byť veriacim alebo aj kňazom a nebyť ani statočným ani múdrym a priateľským – to som si nevedel predstaviť. Odkedy cirkev dostala slobodu, stala sa široká verejnosť voči cirkvi kritickejšia, stali sme sa aj my kritickejší. Zaiste, medzi kritikov patria aj ľudia, ktorí cirkev neznášajú. Na kritiku však nemožno odpovedať obvinením kritikov, že sú proti nám, ale zamyslením sa nad tým, čo sme zo seba a z cirkvi urobili, čo sme urobili s Ježišovou myšlienkou Božieho kráľovstva. Ako vyzerá moja viera a moja cirkev pred očami mojich detí? Ako vyzerá moja viera a cirkev pred očami dnešnej spoločnosti? Ako vyzeráme my pred posolstvom Ježišovho evanjelia?

Ježiš bral v týchto otázkach na zodpovednosť predovšetkým veľkňazov a vedúcich predstaviteľov svojho národa, židovskej náboženskej obce. Pri nedeľných bohoslužbách už po tretí raz za sebou čítame evanjelium, ktoré bolo určené najmä týmto ľuďom. V príbehu o dvoch synoch, ako ich otec volal pracovať do vinice, v príbehu o vinohradníkoch, ktorí nechceli odovzdať úrodu, i v príbehu o svadbe, na ktorú neprišli pozvaní hostia, ide vždy o podobný námet. Ľudia, s ktorými sa počíta, sa ukážu nehodní. Ľudia, s ktorými Boh Izraela počíta, teda hlavní kňazi a predstavitelia Izraela, sa ukážu nehodní. Ukážu sa ako ľudia, ktorí si Božiu vec takpovediac sprivatizovali. Pre nás dnes však nie je v popredí odsúdenie náboženského Izraela. To, čo je odsúdeniahodné, nie je starý náboženský Izrael, ale náboženský postoj, ktorý je sebecký a mocenský. Veď, čo už môže byť horšie ako náboženstvo zneužité na sebecké, mocichtivé ciele?

Ak chceme pochopiť, aké ciele presadzoval Ježiš, všimnime si obsah jeho príbehov. Napokon, výpoveď jeho príbehov je celkom jednoduchá. Ak je niekto veriaci, nábožný, treba za ním vidieť poctivú prácu, nie iba „sväté“ reči. Ak je niekto v cirkvi, Božej vinici, nemôže si z cirkvi urobiť svoju firmu, slúžiacu jemu samému – modlitba a náboženská činnosť musia viesť k blížnym a Bohu. Ak je niekto veriaci a nábožný, má prijať pozvanie na hostinu – jeho hlavným postojom má byť radostné zdieľanie viery. V Ježišových príbehoch Matúšovho evanjelia, ktoré vzniklo medzi kresťanmi zo židovstva, je neprehliadnuteľná konfrontácia s tým typom židovstva, ktoré Ježišov výklad viery neprijalo. Dnes pre nás však má byť neprehliadnuteľná najmä výzva, čo sa kladie nám, ktorí sa radi na Ježiša odvolávame.

Ježiš ohlasoval život ako Božie kráľovstvo. Vo svojich príbehoch hovoril o tom, čomu sa toto kráľovstvo podobá. Naša cirkev nie je ešte týmto kráľovstvom, ale podobne ako Ježiš vo svojich príbehoch a vo svojej činnosti ho má sprítomňovať, ukazovať. Robíme to, darí sa nám to? S určitou dávkou pátosu môžem povedať, že vo svojej mladosti som vnímal cirkev ako priestor, kde som bol pozvaný na hostinu. Spoločenstvo kresťanov som vnímal ako ľudí, ktorí sú čestní, múdri, slobodomyseľní a priateľskí. Až neskôr som zistil, že to môže byť aj inak a že Ježišova výzva je adresovaná aj nám, aj mne: Čo robíš, aby tvoja cirkev nebola mocichtivá a sebecká, ale radostná, skromná, slobodomyseľná a priateľská? Zdá sa mi, že na túto Ježišovu výzvu neodpovedáme vždy správne preto, lebo otázku položenú nám si často zamieňame za otázku o mravnosti iných. Nedávno mladí ľudia z niektorých katolíckych skupín zbierali podpisy proti vysielaniu tzv. reality show v slovenských televíziách. Tak ako im aj mne sa protivia mnohé trápnosti, ktoré sa dnes v našich médiách ponúkajú. Úroveň programov týchto televízií sa naozaj podobá obrázku, ktorý do týždenníka Dominofórum nakreslil jeden karikaturista, keď televízie Markízu a Joj zobrazil ako dve záchodové búdy, čo súťažia o to, ktorá viac smrdí. Prvá úloha kresťanov však nemôže spočívať v tom, že budeme poukazovať na tento smrad. Kresťania nie sú predovšetkým karikaturisti. Ježiš, keď hovoril svoje príbehy, tak ich adresoval do vlastných radov. Napomínal veriacich ľudí, čo kritizovali smrad hriešnikov, ale sami radosť a oslobodenie z Boha nešírili. Ak naši mladí katolíci chcú priniesť niečo pekné, kúsok Božieho kráľovstva do spoločnosti, nech sa namáhajú o pozitívnu alternatívu. Nech sa nechajú viesť príkladom takých katolíckych ľudí, ako je napr. v Čechách moderátor Marek Eben, u nás umelec Štefan Bučko či medzi kňazmi Marián Prachár. Ich odborná úroveň, čestnosť a „kresťanskosť“ je pravá alternatíva k dnešnej hlúposti, ktorá toľkých zlákala.

Poslaním kresťanov je radostné podelenie sa o hodnoty ako na hostine. Buďme Bohu vďační za jeho pozvanie. Premýšľajme spolu a modlime sa, aby sme tú pravú Ježišovu alternatívu aj dnes dokázali objavovať, rozvíjať a žiť.