Homília - 02. 10. 2005

Vo viacerých farnostiach sú v týchto jesenných dňoch slávnosti, ktoré nazývame poďakovaním za úrodu. Myslím, že tieto slávnosti sa ľuďom páčia, ale nie som si už istý tým, či pri nich aj naozaj ďakujeme. Poznám deti, ktoré sa čudujú: A komu mám ďakovať? Veď všetko, čo máme, sme kúpili v obchode. A predavačom v obchode sme zaplatili... Poznám dospelých ľudí, čo sa čudujú: Načo mám ďakovať? Veď všetko čo mám, mám zo svojej práce. A napracujem sa dosť... Takéto a podobné názory sa dajú pochopiť. Zároveň sú však veľmi nebezpečné.

V dnešnom evanjeliu sme od Ježiša počuli, kam to vedie, keď si niekto začne namýšľať, že to, čo má, na čom pracuje, okolo čoho chodí, patrí len jemu, a že nik iný mu do toho nemôže hovoriť, že nik si od neho nemôže pýtať úrodu. V Ježišovom príbehu vinohradníci zabudli, že vinica, v ktorej pracujú a z ktorej úrody žijú, nepatrí im, ale hospodárovi, ktorý im ju požičal. Majiteľ vinice nechcel pripraviť vinohradníkov o výsledok ich práce, pýtal si len svoj diel, svoju časť z úrody. Ale pracovníci na jeho vinici odmietli mu dať jeho podiel, ba zaútočili na jeho ľudí i na jeho syna. Všetko si chceli nechať len pre seba. Ježiš týmto príbehom o vinici chcel varovať, upozorniť ľudí, najmä tých, ktorí majú zodpovednosť za obec, štát, cirkev, spoločnosť. Buď sa budeme správať ako ľudia, ktorí sa chcú a vedia rozdeliť, ako ľudia, ktorí vedia ďakovať, alebo sa z nás stanú ľudia zlí, možno aj zločinci.

Možno sa nám nechce veriť, že je to také vážne. Nechce sa nám veriť, že z dieťaťa, ktoré nevie, prečo by malo ďakovať, lebo vraj všetko má za svoje peniaze, pravdepodobne vyrastie zlý človek, možno zločinec. Nechce sa nám veriť, že z dospelého človeka, ktorý možno veľmi veľa pracuje, môže byť zlý človek, a to len preto, že sa nazdáva, že všetko pochádza len z jeho vlastnej práce. Ježiš však hovorí vážne a má pravdu. Tá pravda je v tom, že naozaj nikto nepracuje a neživí sa len sám zo seba či za seba. Vždy sú tu aj iní ľudia, vždy je tu aj príroda a svet, ktorý som neurobil a v ktorom žijem spolu s ostatnými a pre ostatných. A vždy je tu aj Boh, skutočný tvorca a hospodár. Niektorí ľudia majú problém toto všetko vnímať, lebo sú príliš zaujatí sami sebou. Vidia len seba a najbližšie okolie. Ale ako sa hovorí, musíme sa snažiť, aby sme si videli ďalej od nosa. Keď pre nič iné, tak preto, aby sme sa nepotkli na prvom kameni, ktorý je pod našimi nohami. Lebo keď vidíme ďalej, vidíme aj ostatných ľudí, aj prírodu, aj Pána Boha.

Americký františkán, spisovateľ Richard Rohr spomína, ako ho raz pri návšteve Afriky zaujal starý černoch, ktorý sa takto úprimne modlil: Pane, pomôž nám, aby sme nikdy nešli bývať do kamenných domov... Ostatní, ktorí tam boli prítomní, sa pridali: Áno, Pane, nech sa tak stane... Rohr sa pýtal misionára, ktorý v dedine s černochmi žil, čo to má znamenať. No, to je tak, vysvetľoval misionár. Pozrite sa, ako naši ľudia bývajú. Všetci majú drevené domy bez dverí. Človek žije v takom dome bez dverí a nevie, kde končí jeho rodina a kde začína rodina iná. Vstupuje do života svojho blížneho a vystupuje z neho, a všetci sú ako jedna rodina. Nie je žiadne vlastníctvo, žiadne „moje“ a „tvoje“, jestvuje len „naše“, svet spoločenstva. Ako náhle sa v dedine postaví prvý kamenný dom, veľmi rýchlo bude mať aj dvere a zámky. Okamžite sa vytvorí svet „môjho“ a „tvojho“. Celé videnie sveta, chápanie seba samého sa zmení... Richard Rohr pokračuje v úvahe: Svet kamenných domov je pre väčšinu z nás v USA a v Európe jediným svetom, ktorý poznáme. Zaplatili sme však za to svoju cenu. Zmeniť to však nemôžeme. V drevených chatrčiach nebudeme žiť. Mali by sme ale vedieť, čo sme technickým pokrokom stratili. Stratili sme najmä vzájomnú solidaritu. Cez svoje múry nevidíme blížneho a nevidíme ani Boha. (Radikální milost, Praha 2005, 290-291.)

Ježiš nám svojím príbehom kladie otázku: Ako chcete žiť? Chcete žiť vo vďačnosti alebo v sebectve? Chcete sa tešiť s ostatnými ľuďmi a prírodou alebo si ponecháte svoje ovocie, výsledky svojej práce len pre seba? Keď sa tu v kostole pozerám na výzdobu a kvety okolo oltára, na košíky s vašimi darmi a na malé pohostenie, ktoré ste pripravili, vidím tých, ktorí sa viete podeliť. Keď počúvam vaše modlitby a texty, keď pozerám na nástenky vo veži kostola, počúvam a vidím tých, ktorí sa viete podeliť. Keď sa pozerám na viacerých z vás, vidím vašu mnohorakú službu v našej farnosti, vidím ľudí, ktorí sa vedia podeliť. A modlím sa, aby sa pridali aj ostatní. Aby obetaví rodičia mali obetavé deti a starších solidárnych ľudí, aby nasledovali mladí ľudia. Aby sme sa tešili jeden z druhého, aby sme menili náš svet k lepšiemu a vytrvali v Ježišovom Božom kráľovstve.